Rozhovor s Jánem Vecanem
V rámci reportáže ze Slovenské evanjelické církve a. v. přinášíme dnes rozhovor s Jánem Vecanem z Košic. Jako laik se vždy aktivně podílel na práci s mládeží. Když jsme ho při autorizaci rozhovoru žádali o osobní údaje, napsal jen: „Ja som normálny slovenský Jano, mám troch synov a jednu ženu a snažím sa žiť tak, aby som sa za to nemusel hanbiť, hoci nie vždy sa mi to darí. To, čo náhodou urobím a je dobré, je z milosti Božej. Mám rád prácu s ľuďmi a snažím sa im pomáhať na ceste k Bohu, ale to nie je nič zvláštne, však to je poslanie každého z nás.“
T: Jak se stavíš k nedávnému sporu mezi ZED a biskupem Filem?
ZED v posledných rokoch bojoval proti niečomu, ale nedefinovali, za čo bojuje, a tak ma to prestalo v princípe zaujímať, ignoroval som celú tú kauzu. Keď biskup Filo poslal dotazník, či je dôveryhodný alebo nie, odpísal som mu, že on musí sám nejlepšie vedieť, čo robil. Boli niekedy také tlaky, že človek cítil, že každá strana si ho chce získať, ale ja som sa nechcel toho zúčastniť, lebo som nevidel myšlienku, nebojovalo sa za niečo, každý bojoval za seba, chránil si svoje…
Čo sa týka spolupráce s eštébé, sám som zažil naťahovanie s nimi a chápem, že tá hranica, kde človek podľahol tomu tlaku, bola veľmi tenká. Výhoda bola, že keď je človek mladý, je odvážnejší, preto má chuť byť v opozícii, bral som to viac ako dobrodružstvo. Ale keď človek už urobil ten krok mimo, má činiť pokánie a ospravedlniť sa, to mi pri Filovi jednoznačne chýba. Namiesto toho – keď hrozilo prevalenie a zväzky sa mali zverejniť, bolo zasadnutie, kde on dopredu chcel niečo odsúhlasiť, už neviem čo, on už asi vedel, čo tam bude, tak to bolo až také detinské a neadekvátne. Biskup, nie, človek by nemal takto konať.
M: Ty sám jsi byl několik měsíců ve vyšetřovací vazbě. Jak dlouho jsi byl zavřený?
Päť mesiacov, kúsok v Prešove, kúsok tu v Košiciach, v roku 1985. Bola tu skupina ľudí, v ktorej sme boli aj s bratom farárom Hreškom, ktorí sa stretávali a evanjelizačne a misijne pracovali v cirkvi. Bola to najmä práca s mládežou, taká sieť mládežníckej práce. Iste to bolo sledované.
Mňa zastavili, keď som viezol kresťanskú literatúru, to bol začiatočný impulz, ale potom vyšetrovali tábory, ktoré sme mali, zameriavali sa na to, mali to viacmenej zmapované.
M: O jakou šlo literaturu, a co to bylo za tábory? A nedošlo k zatčení přímo 21. srpna?
My sme robili mládežnícke a detské tábory pre východné Slovensko. Bolo tu dosť mládeže a farárov, ktorí chceli niečo robiť, aj keď to bolo zakázané. Čo sa týka literatúry, bola tam najmä Detská Biblia a evanjelizačné brožúry, Znovuzrodenie od B. Grahama, a aj slovenské Biblie. Je pravda, že to bolo 21. 8. My sme sa vôbec neangažovali v politickom odboji, tak sme si neuvedomili, že sa jedná o kritický dátum. Na Slovensku ani neviem o nejakých organizovaných akciách v tomto období.
T: Mně v těch dobách někdo říkal, že vedení církve odmítá, ba téměř zakazuje samostatnou práci s mládeží. Dělali jste tu práci navzdory úřadům státním i církevním?
Boli ľudia, ktorí vedeli, že práca s mládežou patrí k poslaniu a nedali sa zastrašiť. U nás v cirkvi je taká tradícia prebudeneckej práce, súvisí s hnutím sestier Royových, a títo ľudia sa nepýtali, čo sa môže…
T: Za první republiky u nás v církvi působil svaz sdružení evangelické mládeže.
Tak u nás to bolo tiež, ale po vojne to štát zrušil, všetky cirkevné spolky.
T: U nás byla pak práce těchto svazů převedena pod církevní ústředí, kde působil např. tajemník pro práci s mládeží. Organizovaly se kurzy pro mládež, když zakázali kurzy pro mladší, alespoň od 18 let – takže něco takového mohlo fungovat i oficiálně.
J: Nie, nič takého u nás nebolo. Na konci osemdesiatych rokov bol pokus, bolo to skôr také mierové hnutie, na takej úrovni.
T: Když jsi byl ve vazbě, pociťoval jsi ze strany církve odstup, kritiku, že tím, co děláš, ohrožuješ církev, nebo spíš podporu, solidaritu?
J: Oficiálna cirkev sa k tomu nevyjadrovala. Biskup Filo starší, to bol otec tohto Fila, on bol tu v Košiciach, aspoň išiel navštíviť Hreška vo väznici. Michalko sa tváril, že sa ho to netýka – dajaký ľudia, o ktorých on nič nevie, takáto pštrosia politika.
D: Neprobíhal tehdy i nátlak na rodiče mládežníků?
To skôr vyjadrovalo „opatrnú“ povahu košických farárov. Rodičov mládežníkov, ktorí začali chodiť na mládež, varovali, že je to nebezpečné. Nechcem to ohováranie viac komentovať, lebo oni sa už nemôžu k tomu vyjadriť.
T: Když zdejší farář Linkesch popisoval práci s mladými a rodinným společenstvím, říkal, že v neděli dopoledne jsou bohoslužby s liturgií, odpoledne program volnější. Jak vypadá?
U nás v Košiciach je to v nedeľu odpoludnia v podstate mládež vo väčšom, chodia tam tiež mladé rodiny. Nemá to vôbec pevnú liturgickú štruktúru. Svedectvá, modlitby, dosť sa používajú power pointy, keď sú dajaké. Je to ladené pre mladú generáciu.
T: Nevytvářejí se pak kolem dvou typů bohoslužeb dva nespojité okruhy lidí?
Snažíme sa, aby to bolo prepojené. Vo vedení nie je dajaké napätie. A tí mladí neboli moc cirkevne vychovaní. Snažia sa chodiť aj na klasické bohoslužby a vidno ich v zborových aktivitách.
T: Bohoslužby by měly představovat integrující prvek. Všiml jsem si při několika rozhovorech ostražitosti tradičnějších členů církve, „nenechat si narušit liturgii“.
Každú nedeľu tu chodí 400, 500 ľudí, v takomto kostole nemajú „klasici“ pocit ohrozenia. Aj tá skupina mladých, to rodinné spoločenstvo, vidno že chcú byť súčasť zboru. Keď boli napätia, stále hovorili, „chceme tu ostať“, zobrali si aj zodpovednosti. Kurátor je u nás akýsi „údržbár“, aby bol poriadok a hospodárska činnosť išla dobre. Taký fyzický správca. Tak o to sa stará jeden odrastený mládežník. Máme spevokol, ktorý spieva klasické chorály pri slávnostných bohoslužbách a hudobná skupina zahrá zas nové piesne, ktoré ale nenarušujú charakter liturgie. Nie je to také „my si robíme svoje, vy si robíte svoje“, je to prepojené aj s deťmi. Niekedy vznikali problémy, že noví ľudia si nechceli nechať deti krstiť, ale u nás tento problém nebol.
T: Jsou kontakty mezi mládeží, která je tradičnější, a tou, která vzniká v tom probuzeneckém prostředí?
My nemáme tak extrémne netradičných ľudí. Táto mládež, čo sa hlási k evanjelikom, tak ona chce byť evanjelická, tým pádom prijíma tradičné formy. Keď je celoslovenské stretnutie, tak naozaj niektoré prvky sú v tradičnej forme a nikto sa nebúri, prečo to tak máme… Tak, ako je to aj s Večerou Pánovou, tam nikto nemá z toho problém, že farár je oblečený v luteráku. Mladí hovoria, „starí chcú, aby bol, tak nech je“. Nie je to napätie. Niekedy sa niečo z tradičných pozícií odmieta – je také zaklínadlo u nás, „v luteránskom duchu“, ale nikto nevieme, čo to je.
M: Zatím jsme mluvili hlavně o vnitrocírkevních otázkách. Jak se církev projevuje navenek? Má vůbec ambici ovlivňovat společnost?
Ja si myslím, že naša cirkev sa k spoločenským problémom vyjadruje slabo. Očakával by som, že biskupi a oficiálny predstavitelia sa sem tam ozvú. Napríklad katolícky biskup Sokol dosť prestrelil, keď povedal, že za Slovenského štátu to bolo najlepšie. A až teraz (asi pol roka) som od evanjelických predstaviteľov zachytil, že „my si to nemyslíme“, čiže mi to pripadá veľmi nesmelé a obozretné. To už ani médiá nezaujíma, nikoho. Len tíško, nesmelo sa vyjadrili.
T: Máš představu nějakých témat, ke kterým by se církev měla vyjádřit? Dopady ekonomické reformy?
Ekonomika? U nás je to dajako nastavené, ja mám taký pozitívny pocit, že veci idú, dokonca aj naša socialistická vláda pokračuje v pravicových reformách (smích), nechce si to u ľudí moc pokaziť. Dane treba platiť všade… Ale vyjadriť sa k niektorým spoločenským problémom… Ako by sa ľudia báli tlaku médií, nikto sa nevyjadrí, ako keby sa báli zápasiť s médiami, že človeka viacmenej zosmiešnia.
T: Je vůbec v médiích poptávka po názorech církve?
V podstate nie, iba keď sa to týka priamo cirkvi, dajaký „průšvih“, len vtedy sa pýtajú…
A potom sú takí slušní, na Veľkú noc, na Vianoce dajú každému minútu, aby povedal čo tie sviatky pre cirkev znamenajú, a je to potom v spravodajstve. Mám pocit, že médiá neberú týchto ľudí ako autority, ktoré by sa mali vyjadrovať. Naša verejnoprávna televízia je silno komerčná. Komerčné televízie, tam sa nikto nečuduje, tých ten bulvár živí, tam sú peniaze, tlak, ale v tej verejnoprávnej môžu dačo pekné robiť, ale za posledné roky ani publicistika sa nerobila, je to až také smutné, tým pádom človeku chýba v médiách, že ani nevieme, či na Slovensku je dajaká zaujímavá osobnosť.
Štefan Hríb robil „Pod lampou“, a to skončili, bolo to seknuté. Neskrývali tiež, že asi boli viac pravicovo ladení, aj tak novinársky, a nová vláda si nepriala, aby vo verejných médiach také názory zaznievali. Potom mal Hríb tu v Košiciach besedu, a pekne povedal, že tá relácia odhalila, že na Slovensku je veľmi veľa zaujímavých ľudí, ktorí majú čo povedať, a bola to jediná relácia, kde to mohli povedať. Aj on, že mal chuť odísť zo Slovenska, lebo si myslel, že tu už nič nie je, ale že keď začal robiť túto reláciu, prišiel na to, že spoznal veľa ľudí a je rád, že s nimi môže byť na Slovensku.
T: A objevili se v tom pořadu i křesťané?
On si volal ľudí k problematike. A keď bola určitá téma, práca, ktorú robia aj kresťanské organizácie, napr. detské domovy, pozval aj ľudí, o ktorých bolo jasné, že sú kresťania. Také zdravé to bolo, celkom prirodzené. Ale tá relácia skončila, v podstate bežný človek sa nemá kde vyjadriť v našich médiách, oni nemajú o to záujem.
T: A v rádiu? U nás má např. poměrně velkou sledovanost rozhlasový přenos bohoslužeb.
Aj v slovenskom rozhlase sú tieto prenosy a okrem toho je veľa zaujímavých diskusií. Keď niečo robíme s mládežou, z rozhlasu reagovali, aspoň sa spýtali, urobili krátky rozhovor, ale z televízie prišli, len keď sme robili celoslovenské stretnutie mládeže. To musí byť naozaj akcia pre tisíc ľudí, aby mali záujem… Nemáme veľký vplyv.
T: Problém je, že média určují, co je důležité.
J: To je aj chyba v cirkvi, že niečo neponúkne, lebo oni by vo verejnoprávnych médiach nejaký priestor dali, vyplýva to zo zákona. Beží taký magazín, naša mama to rada pozerá, strieda sa katolícka cirkev a protestantské. Ešte diskusia Sféry dôverné, tam sa zíde väčšinou päť farárov a dajaký biskup a redaktor, starodávneho typu… ja to nemôžem pozerať, možno že nejaké babky to pozerajú, lebo tam vidia tých svojich predstaviteľov, ale normálny človek to vypne.
T: Když se dělila republika, Košice a okolí byla oblast nejvíce loajální k Československu.
Košice boli pôvodne maďarsko-nemecké mesto, ešte keď som bol malý, sa ľudia pýtali v obchodoch najprv po maďarsky. Potom prišla industrializácia, postavili strojárne, železiarne, prišlo tu robiť veľa ľudí z Čiech, hute stavali českí odborníci, bola veľká spolupráca s Ostravou, ľudia nemali s Čechmi nijaké napätie. V Bratislave videli viac túžbu samostatného štátu. Košice tým, že vzniklo Slovensko, nič nezískali, len to, že Bratislava sa stala ešte dôležitejšia. Možno je to prirodzená reakcia – asi aj vy v Čechách to tiež prežívate, že kde prídu Pražáci, tak všetkému rozumejú…
T: Když jsem v té době potkával slovenské evangelíky, bylo jim prostě líto, že jsme se rozdělili.
Do 90. rokov sme používali český spevník, a Biblia bola u nás dlho česká – Kralická, až po vojne sa objavila evanjelická slovenská Biblia, aj posledný spevník prekladal české pesničky do slovenčiny. Človek sa cítil aj pevnejší voči katolíkom, keď vedel, že má v Čechách bratov… No a Tiso, hej, naša klasika – máme to niekde v pozadí, že katolíci sú gardisti, to je klasická evanjelická výchova (smích). Najmä u našich rodičov je také povedomie. My sme sa viac hlásili k husitskému odkazu a odkazu J. A. Komenského. Tento vplyv je historický. Nie som odborník, len to konštatujem. Ale aj niektoré exulantské skupiny sa po Bielej hore usídlili na Slovensku a myslím si, že to prepojenie tu existuje. Tranovského kancionál bol v niektorých zboroch asi až do osemdesiatych rokov 20. storočia.
Za Protestant kladli otázky a děkují za rozhovor Dan Žárský, Monika Žárská a Tomáš Trusina