Neodišiel od nás, ale vrátil sa k Otcovi
V Martine sa 22. januára 2006 konala posledná rozlúčka s Jánom Bohdanom Hroboňom (6. 3. 1938–17. 1. 2006), váženým martinským evanjelickým farárom v. v., učiteľom Biblickej školy v Martine a Žilinskej univerzity. Narodil sa v Martine, maturoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vyštudoval Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Modre, manželstvo uzavrel s Miluškou, rod. Krištufovou, ako kaplán pôsobil v Nových Zámkoch a v Košiciach, ako farár v Jelšavskej Teplici, v Ratkovskom Bystrom, v Lazoch pod Makytou, v Hanušovciach nad Topľou a napokon v Martine. Bol členom rozličných cirkevných grémií, spoločností a spoločenstiev. V 90. rokoch uplynulého storočia bol generálnym presbyterom Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku.
Pochádzal z rodu slovenských buditeľov, ktorý už v šiestej generácii „neschádza z kazateľne“ a vytrvalo, viac ako 200 rokov, šíri evanjelium. Do nášho vedomia sa zapísal ako syn aotec váženej hroboňovskej rodiny, ktorá statočne pracovala apracuje na kresťanskej dedičnej roli vnašom národe. Aj jeho traja synovia sú teológmi, dve dcéry sú evanjelické kantorky. Túto rodinu evanjelických farárov si slovenskí evanjelici obľúbili na mnohých miestach Slovenska i v zahraničí. Dodnes na dávnych Hroboňovcov vďačne spomínajú v Liptovskej Sielnici, nezabúdajú na nich v Istebnom, na Podkarpatskej Rusi i v USA, v Sabinove či v Rimavskej Sobote. Všade zanechali hlbokú brázdu. Takú Ján Bohdan Hroboň vyoral i na svojich pôsobiskách, najvýznamnejšiu azda v ateisticky rozvrátenom Martine, pred komunizmom známom národnom centre aevanjelickej bašte slovenského kresťanstva. Obnoviť a obrodiť duchovne Martin patrilo k najťažším úlohám slovenského evanjelictva po roku 1989 acti naplniť túto úlohu sa dostalo martinskému rodákovi, po matke Anne synovi a vnukovi martinských národovcov Štarkovcov, Jánovi Bohdanovi Hroboňovi. Prichádzalo sa mu do Martina ťažko – odchádzal z rozvinutého, „rozospievaného“, činného a dobrosrdečného hanušovského zboru. A v Martine bolo treba v mnohých ohľadoch zobúdzať ateizmom vážne poškodený zbor a na nejednom úseku obnoviť zničené základy duchovného života. No Ján Bohdan Hroboň túto neľahkú úlohu prijal a oddal sa jej. Vedel, že sa musí stať trpezlivým hlásnikom duchovnej obnovy a obrody.
Budil nielen ospalý Martin, ale i Turiec, spiace Slovensko, prebúdzal a prebudil mnohých k návratu na duchovnú rolu. Povzbudzoval k novému dielu celé evanjelické kresťanstvo, jednotlivcov i cirkev. Žiadal, aby sa v novej dobe ujímalo dôležitých obrodných úloh, usiloval sa, aby mládniky nezakrpateli, hľadal štepy, ktoré by sa ujali a rozvinuli do vetiev viery, lásky a nádeje. Dobre vedel, že dávne reformačné studnice, z ktorých vyrástlo a mohutnelo slovenské evanjelictvo, naďalej pramenia v živých vodách evanjelia, doslova „padajú z nebies a tečú krajinou“. V najslávnostnejších chvíľach bral do rúk a citoval Bibliu kralickú. Miloval jej vznešený liturgický jazyk. Mal zmysel pre nové melodické duchovné piesne mladých, ale banoval za tými, ktoré sme si zamilovali v ich poetickej bibličtine a na ktoré po ich stáročnej vernej službe príliš ľahostajne zabúdame. Miloval duchovnú poéziu. Jeho kázňové „výpravy“ do starozákonných či novozákonných krajín, osudov, piesní a spevov, vedeli nájsť a jasne ozrejmiť vekmi preverené biblické pravdy: to, čo človek musel a musí prekonávať v každom veku, vždy s novou generáciou nanovo, počúvali sme v jeho podaní nie ako starodávny, ale ako príbeh našich čias. Spor s diablom a diabolským časom ho fascinoval. Za diabolský, doslova antikristovský považoval najmä perfídny komunistický režim, s ktorým pozoruhodne a statočne zápasil mnohými spôsobmi. Napríklad doslova nebezpečnou podzemnou distribúciou nezávislej náboženskej literatúry. A režim sa mu pomstil. Všemožne ho odsúval z významnejších miest a povoľoval mu, aby mohol pôsobiť na „posledných autobusových zástavkách“. Trápil sa, ak sme sa režimu nevedeli vzoprieť, ak sme mu podliehali a neraz načisto podľahli. Ak sme zapierali a zapreli Pána Ježiša Krista. Aj preto bol neobyčajne kritický voči tomu, ako sme – aj my evanjelici – podliehali mámeniu diabolskej zloby, ktorou sa nás usiloval zmocniť a neraz aj zmocnil komunizmus. Ale vedel o nádeji: vedel, že ako cirkev, tak i každého veriaceho možno obnovovať v neprestajnej modlitbe a v každodennom pokání. Obzvlášť ho trápil a doslova stresoval krízový stav našej drahej evanjelickej cirkvi. Jej rozpoloženie, problémové vzťahy, ktoré sa dostávajú do nežiaducich, takrečeno nebratských polôh. Na jednom z posledných verejných vystúpení – na verejnej diskusii v martinskej Biblickej škole 9. 11. 2006 – žiadal, aby sa všetky kritické oblasti evanjelického života s pokorou a v pokore podrobili žiaducej obnove, obrode a spolupracovalo sa v novej nádeji. Ján Bohdan Hroboň patril medzi odpúšťajúcich kritikov, a takí vždy boli a budú soľou kresťanstva. Bolo na ňom jasne vidieť, a boli sme mu za to vďační, ako sa vedel– azda najväčšmi– radovať znavrátených márnotratných synov. Mal široké srdce. Zmestili sa doňho všetky jeho zbory, množstvo priateľov, zástupy evanjelických ineevanjelických kresťanov.
Záležalo mu najmä na všetkých vrstvách evanjelikov a evanjelictva. Na deťoch, mládeži, rodinách, diakonii, školách, kňazoch i laikoch, mužoch i ženách, ale i časopisoch i knihách. Na slušnej komunikácii. Osobitne mu záležalo na inteligencii. Mnohí v tom hľadali exkluzívne elitárstvo. Ale on to videl inak: Kde ste dnes práve vy, ktorí ste vedeli za jasnou hviezdou nebeskou prichádzať od východu? Prečo je vás tak málo, prečo je čoraz menej tých, ktorí predsa len prišli a prichádzajú skloniť sa pred Spasiteľom? – Tiesnivé otázky Ján Bohdana Hroboňa z jedinečných kázní, ktorými sa prihovoril inteligencii v Rožňave, v Dolnom Kubíne a naposledy v Martine doslova kriticky reagujú na márnomyseľnosť slovenskej inteligencie, na jej neschopnosť zobudiť srdce a vložiť ho do zápasov o našu pažravou pakultúrou zaplavenú krajinu, i o jej múdre „zabezpečenie“ v nadchádzajúcich neľahkých dobách. Ako skutočná osobnosť a uznávaná autorita nespočetnekrát hosťoval a kázal v mnohých zboroch, doma na Slovensku, v Sliezsku, v Prahe, v Nemecku i v Holandsku, prednášal na Biblickej škole i Žilinskej univerzite. Lúčime sa s ním s vedomím veľkej straty, ale i novej viery, lásky a nádeje: lebo bolo to práve toto troje, čo sa usiloval medzi nami a v nás s pomocou Božou obnovovať. Ďakujeme zaňho Hospodinovi, že ho medzi nás vyslal a pomáhal mu rozvinúť medzi nami a v nás radosť z kresťanského života. Ďakujeme zaňho radostne, lebo taká bola s ním vôľa Božia pri nás!
Miloš Kovačka (Matice slovenská),
psáno pro list Evangelický posol spod Tatier, kráceno s vědomím autora
Nebudeme nekriticky a falošne mlčať
Neskutočne ľadový vietor naľakal a trápil všetkých, ktorí kráčali 22. januára 2006 popoludní v pohrebnom sprievode cez námestie v Martine za truhlou, v ktorej bolo na národný cintorín nesené telo Jána Bohdana Hroboňa. Niektorí z toho sprievodu odišli a na cintorín nedošli v reálnej obave, že by na túto cestu doplatili omrzlinami. Ten severák bol extrémny a tak trochu symbolizoval extrémnosť – zvláštnosť a pohyb na hrane, ktorá sa so zosnulým bratom v jeho živote a farárskej službe spájala.
Napríklad mi v pamäti vystupuje spomienka z generálneho konventu našej cirkvi v Žiline v roku 1989. Konal sa len niekoľko týždňov po úvodných udalostiach 17. novembra. Bol značne búrlivý a naplnený tlakom na dnes už nebohého generálneho biskupa J. Michalku, aby odstúpil zo svojej funkcie a umožnil nové slobodné voľby v cirkvi. Generálny biskup bol prekvapený a dosť dobre nechápal, čo všetko zrazu na jeho adresu znie z úst „jeho“ farárov. Vtedy J. B. Hroboň hovoril k situácii a končil svoj príhovor v zmysle sľubu do budúcnosti, že viac už nebudeme nekriticky a falošne mlčať, ale budeme otvorene aj svojmu vedeniu hovoriť všetko, čo vidíme, myslíme a cítime.
Včera, 5. 3. 2006, som v jednom rozhovore počul zopakovanie náreku na nevďačnosť J. B. Hroboňa práve voči zmienenému generálnemu biskupovi, ktorý vraj pre neho toľko urobil, keď išlo napríklad o vybavenie štátneho súhlasu k jeho farárskej službe v cirkevnom zbore v Hanušovciach nad Topľou.
Opísať podrobnejšie len túto jednu vec by zabralo priveľa priestoru. Tá spomienka a jej súvislosti chce len naznačiť zmienenú symboliku.
V 1. tohtoročnom čísle Cirkevných listov je uverejnená homília J. B. Hroboňa pod názvom Každá cirkev má svoje problémy (ani jedna nie je ideálna, ale …) a začína tézou, ktorú chcem citovať:
„Cirkev musí byť posadnutá pravdou a problémy riešiť pokáním a odpustením.“ K nej autor pokračuje: „Tento výraz „posadnutý pravdou“ pochádza od jedného súčasného židovského mysliteľa, ktorý takto charakterizuje Starú zmluvu. Myslím si, že vôbec nepreháňa, lebo ona nemilosrdne odhaľuje chyby svojich hrdinov, ba dokonca ja kľúčových osobností. V prvých kapitolách Biblie je to príklad Nóacha, ktorý prežil potopu. O ňom je napísané, že patril medzi troch spravodlivých v Starej zmluve. Bol teda špičkou, čo sa týka starozmluvnej reprezentácie, apredsa pisateľ jeho príbehu ho po potope predstavuje vnesmierne trápnej scéne– opitý aobnažený leží vstane. Myslím si, že hlavný zámer tohto príbehu je zabrániť, aby Nóacha pre jeho zásluhy niekto zbožstvil. Tak totiž pochodili všetci mimobiblickí hrdinovia, ktorí prežili potopu. Stali sa znich božské bytosti. Stará zmluva toto nemôže pripustiť, lebo by to bola zrada na jedinom Bohu. Preto neváha jedného ztroch najspravodlivejších takto opísať.“ Toľko citát.
K tomu, čo zaznelo, zaznieva a bude zaznievať na adresu nášho zosnulého brata od jeho náhleho, prekvapujúceho a ťažkého odchodu, by sme ľahko mohli pridať hodnotenie, že patril v našej dobe a v našej cirkvi k tým najspravodlivejším. Tak ho mnohí videli a vidia. A nevidia ho nesprávne. Ale pod titulom povestného slovenského „o mŕtvom len dobre“ tie hodnotenia zaváňajú tak trochu utajeným zbožstvením. Jeho prejavom môže byť aj skutočnosť, že by som si osobne tiež nedovolil zo svojich spomienok na neho niektoré uviesť a to z prostého dôvodu obavy, že by sa to niektorých hlboko dotklo, nepochopili by to a svoj hnev by obrátili na moju adresu v mylnom hodnotení, že snáď ide o znevažovanie.
Ani v najmenšom! Ale vo všetkom, čo som počul a čítal k rozlúčke s bratom Horboňom – a boli to hodnotenia i spomienky aj v necirkevnej tlači – mi chýbal väčší dôraz na určité pramene jeho požehnaného pôsobenia v cirkvi i spoločnosti. Preto by som rád tieto pramene pripomenul a do spomínania vyslovil otázku:
Čo by bol vykonal a aké by bolo jeho pôsobenia a jeho služba bez jeho rodiny?
V roku 1984 sa niektorí študenti z teologickej fakulty zastavili u Hroboňovcov na fare v Hanušovciach. Keď potom v teologickom domove v Bratislave rozprávali o tomto stretnutí, zaznela aj fascinácia jedného kolegu zážitkom sestry farárky Hroboňovej, jej službou, pohostinnosťou a nezištnou podporou manžela.
Manželka, rodina, synovia i dcéry vytvárali na fare taký malý cirkevný zbor, okolo ktorého sa mohol rozprúdiť a vždy rozprúdil život väčšieho toho – ktorého zboru. Vytvárali základ pre jeho prácu, pre jeho cesty, pre jeho rozmýšľanie a uvažovanie, modlitebné spoločenstvo, ktoré ho potom nieslo, pre desiatky a stovky kontaktov, ktoré spoločne spriadali sieť ďaleko za hranice domácnosti, zboru, cirkvi i krajiny. Práve cez príklad J. B. Hroboňa by sa dalo a malo veľa hovoriť o úlohách, poslaní a požehnaní evanjelickej fary, farárovho manželstva a farskej rodiny v službe evanjelia. Pričom treba pripomenúť aj to, že Miluška rod. Krištufová je z Moravy a z Církve bratrské a ich manželstvo i rodina majú veľa čo povedať o česko-slovenskej vzájomnosti.
7. novembra 2005 sa v Biblickej škole v Martine konala verejná diskusia „Cirkev v zápase s totalitným režimom včera a dnes“, na ktorej sa aktívne zúčastnil aj J. B. Hroboň. Na otázku, ktorá uvádzala vzor z Čiech, odpovedal:
„Pamätám sa, ako Českobratská cirkev evanjelická ležala v žalúdku mnohých našich oficiálnych predstaviteľov, napríklad pána biskupa Michalku. Oni nemohli počuť o tejto cirkvi. My sme im hovorili: Pozrite sa, v Čechách je už vydaná Biblia, biblický slovník, konkordancia, vydávajú sa komentáre, žijeme z českej teologickej literatúry, dajú sa tam čítať teologické časopisy, prečo to nemáme aj my? Sme predsa väčšia cirkev. Na to boli hrozne hákliví, a keď niekto spomenul Hromádku, ako že je zaslúžilejší ako niektorí z nás a tak ďalej, tak to bolo veľmi zlé. Českobratská cirkev bola istý čas u nás postavená na roveň západonemeckých cirkví. Seniori nás ústne informovali o tom, že každú návštevu českobratského farára na fare musíme hlásiť na okrese. Že sa nesmieme ako farári oficiálne zúčastniť nijakého podujatia Českobratskej cirkvi ani ju doporučovať našim veriacim. Ja som to počul na vlastné uši, ale taký dokument neexistuje, boli to ústne pokyny. Takže aj pre tieto veci je ťažko skutočne objektívne zhodnotiť situáciu. Nikto sa za to doteraz neospravedlnil. Boli tu snahy nejako činiť pokánie, ale všetky skončili v koši …“
Jeho vlastné slová naznačujú ďalšie pramene, prečo bol pre mnohých tým, čím bol. Aaký bol. Objektívny obraz Jána Bohdana Hroboňa je nezmysel. Sú tisíce jeho obrazov, ktoré sa vynárajú vmysliach tých ktorí ho poznali, sú nespočetné spomienky, ktoré v sebe ponesieme všetci, ktorí sme ho stretli a pri jeho mene sa k nemu vraciame.
Moja posledná spomienka je so stretnutia v Ružomberku v júli 2005. Predtým som ho dlhšie nevidel a keď sme sa pozdravili a prehodili niekoľko slov, pripadal mi neskutočne jemný a dobrotivý. Až som ho nespoznával. Zo skorších stretnutí som si ho pamätal ako ostrejšieho a nekompromisnejšieho, človeka, ktorý vie hovoriť veci vytvárajúce aj dosť napäté situácie.
Keď na neho spomínam, nakoniec sa mi v ňom vynára na pozadí konštelácie prvkov, z ktorých je človek tvorený, Ten, o Ktorom on sám kázal a v Ktorého službe stál.
Vďaka, Pane, za Tvojho služobníka Jána Bohdana Hroboňa.
Daniel Midriak, slovenský evangelický farář