Text: Jan 2,1–11
Na tretí deň bola svadba v Káne Galilejskej a bola tam matka Ježišova. Pozvali na svadbu aj Ježiša a Jeho učeníkov. Keď chýbalo víno, povedala matka Ježišova: Nemajú víno! Odpovedal jej Ježiš: Žena, čo mňa a teba do toho? Ešte neprišla moja hodina. Matka povedala posluhovačom: Urobte všetko, čo vám povie. Podľa židovského zvyku očisťovania stálo tam šesť kamenných nádob, každá na dve alebo tri miery. I riekol im Ježiš: Naplňte tie nádoby vodou. A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: Teraz naberte a zaneste starejšiemu. A oni zaniesli. Starejší ochutnal vodu, ktorá bola premenená na víno; nevedel totiž, odkiaľ je, ale posluhovači, ktorí brali z vody, vedeli. I zavolal si starejší ženícha a povedal mu: Každý človek podáva najprv dobré víno, a keď si (hostia) už upili, (dá) horšie, ty si však zachoval dobré víno až dosiaľ. Toto znamenie v Káne Galilejskej bolo prvé, ktoré Ježiš urobil a vyjavil svoju slávu. I uverili v Neho Jeho učeníci.
Milí bratia, milé sestry,
predstava účasti Ježiša na svadbe, na oslave alebo nejakej párty, je pre nás dosť neobvyklá. S Jeho prítomnosťou obyčajne počítame tam, kde Ho ľudia potrebujú, pri sklamaných, dezorientovaných, telesne a duševne chorých. Vieme, že bol nablízku človeku v jeho drámach, a to bez ohľadu na to, či si ich človek spôsobil sám alebo bol ich obeťou.
Na divy a uzdravenia, týkajúce sa človeka v jeho bezmocnosti sme sa však sústredili natoľko, že sme tým Ježišovo pôsobenie v nás obmedzili. Očakávania na pomoc Božiu a blízkosť Ježiša Krista fixujeme na obávané, nepríjemné životné skúsenosti. Preto nám hrozí, že sa naša viera scvrkne výlučne na pomoc v núdzi, na akúsi barličku.
Prečítaný biblický text pohľad na Krista rozširuje a rozjasňuje.
Dáva nám možnosť vidieť Ježiša ako hosťa na svadbe dvoch mladých ľudí. Je tam preto, lebo sa s nimi teší! Zdieľa ich radosť! Spolu s mnohými svadobčanmi si svadbu užíva! Žije to, k čomu kresťanov neskôr vyzýval apoštol Pavel: „radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi.“
Existujú zbožní ľudia, ktorí sú prísni, vážni, až zamračení. Radosť považujú za podozrivú. Vedia, alebo aspoň zreteľne vyjadrujú ako by mal byť človek v kostole oblečený, ako by mal dávať najavo svoju pokoru.
Wiliam Barclay vo svojom komentári k tomuto príbehu cituje nemenovaného nemeckého teológa, ktorý dáva svojim žiakom vo svojej knihe múdre, sčasti sarkastické rady: „Človek, ktorý vo svojom prostredí nevyžaruje teplo, by mal byť pohrebníkom. Mal by pochovávať mŕtvych, lebo sa mi nikdy nepodarí ovplyvniť živých. Všetkým, ktorí chcú získať ľudské srdce, odporúčam, aby boli veselí. Nie ľahkovážni, plytko rozpustilí, ale plní jasného a oživujúceho ducha. Ten, kto má nebo napísané v tvári, doň privedie viac ľudí ako niekto s pohľadom z podsvetia!“ Toľko voľný preklad.
Bratia a sestry,
Ježiš svojím životom urobil Boha prístupným pre všetkých. „Domestifikoval“ Ho.
Vtiahol Ho do rodinného kruhu a bežných vecí života.
Správanie Ježiša na svadbe v Káne Galilejskej ukazuje Jeho postoj k domovu, k rodine. Evanjelista poznamenáva, že znamenie, ktoré Ježiš urobil bolo prvým, v ktorom vyjavil svoju slávu. Urobil to v jednom dome. V jednej rodine.
Aj naše domovy a rodiny, by bratia a sestry potrebovali, aby sme v nich boli otvorení kvalitatívnym zmenám, ktorými nás Ježiš prekvapuje a inšpiruje k vytváraniu radosti.
V porovnaní s inými rodinami na Slovensku a hlavne vo svete si väčšina bratislavských domácností nemôže sťažovať na nedostatok. Máme dosť jedla aj pitia, pekného oblečenia, strechu nad hlavou, prístup k zábave a dovolenke. Ale napriek tomu často konštatujeme, že nám niečo chýba. Cítime, že sme vyprahnutí, že náš život je ako prázdne nádoby.
Domov je miesto, na ktorý väčšina z nás nedá dopustiť. Dobre vieme, že len tam, kde nás má niekto rád, rozumie nám a prijíma nás, si môžeme oddýchnuť, a čerpať silu a zmysel. Ale práve v tom – pre nás tak vzácnom prostredí, prichádza k napätiam a rozporom.
Ak sme úprimní, uznáme si, že práve doma si nárokujeme dosiahnuť čo najviac pre seba. Doma, pri svojich najbližších, sme podstatne menej láskaví, ochotní, slušní ako v iných vzťahoch a na iných miestach.
K ľuďom, ktorých máme najradšej, sa paradoxne správame tak, ako by sme sa k náhodným známym nikdy nesprávali. A tak je celkom bežné, že nás cudzí poznajú z tej najlepšej stránky, a tí, s ktorými žijeme, z tej najhoršej.
Ale to sa dá premeniť! J Ježiš svoju moc, svoju slávu predstavil v obyčajnom dome. Dal tým najavo, že je to pre Neho miesto, ktoré je hodné najlepších kvalít.
Vráťme sa späť k príbehu. Keď hostiteľom v Káne dochádzajú zásoby, a hrozí, že sa strápnia, praktická Mária sa obracia na Ježiša a oznamuje mu to: „Ty, pozri, oni už nemajú víno.“ O nič Ho nežiada, len taktne upozorňuje na hroziaci problém.
Jeho reakcia sa nám môže zdať drsná. Odpovedá: „Žena, čo Ťa do toho, čo robím, moja hodina ešte neprišla…“. Tento – v tej dobre bežný výraz – má pôvod v hebrejčine, a v SZ ho nájdeme na viacerých miestach. Oslovenie Márie „žena“ čítame v Jánovom evanjeliu aj z úst umierajúceho Ježiša, keď ju zveruje do Jánovej ochrany.
Ježiš svojím vyjadrením Máriu nezraňuje, ale jasne stavia hranicu. Do spôsobu naplnenia svojho poslania si nenechá vstupovať. Ani Márii, ani učeníkom, ani nám.Ako a kedy bude konať, kedy je čas Božieho zásahu, to vie len On. To platí od začiatku Jeho pôsobenia a ostáva platným až do vzkriesenia.
V svadbe v Káne Galilejskej môžeme okrem iného vidieť znamenie, že Boh nás pôsobením svojho Syna pozýva na slávnosť, na veľkú hostinu. Je tým, kto dáva. Bez ohľadu na to, čo dáme my. Dokonalosť, radosť, hojnosť je to, čo stojí začiatku aj na konci Ježišovho zápasu o človeka. Prináša prijatie, milosť, ktorá otvára prístup do vlastného vnútra, k iným a aj do Jeho blízkosti.
Jeho misia na zemi začína tým, že pomáha malým ľuďom v ich starosti, rozpačitosti.
Pohostinnosť bola v Oriente svätou povinnosťou. Ježiš používa svoju moc, aby obyčajnú rodinu v Galilei ochránil pred hanbou a klebetami. Je Spasiteľom, ktorý je nablízku v nedostatkoch nášho všedného dňa, vtedy, ak sa naše zásoby motivácie, vôle, zodpovednosti a nadšenia míňajú.
V živote na nás totiž doliehajú nielen veľké krízy a tragédie. To, čo nás robí unavenými, strhanými, skleslými, čo nás znepokojuje, čo nám denne berie odvahu, sú často celkom malé veci. Úlohy a skúšky v škole, obávaná návšteva lekára, ťažký rozhovor s nadriadeným, dieťa alebo vnúča, ktoré nerobí to, čo by malo, hľadanie práce, či hľadanie bytu – to všetko. Celkom bežné problémy.
Ježiš svojím vyriešením rizika trápnej situácie na svadbe ukazuje, že žiadna naša prosba nie je pre Boha príliš malá a zanedbateľná. Robí veľké veci, veľké premeny v malej rodine.
„K Nemu môžeme prísť, ak sme prázdni, aby nás naplnil – tým, čo nás pozdvihne, čo vráti nášmu životu potešenie, pôžitok.“
Z udalosti v Káne Galilejskej je zrejmá ešte jedna vec: Máriina obdivuhodná viera. Keď niečo nie je poriadku, inštinktívne sa obracia na Ježiša.
Jednoducho Mu verí – aj vtedy, keď jej prianie nevyplní hneď a ona nevie prečo.
Obracia sa na sluhov a prikáže im, aby urobili všetko, čo Ježiš povie. Jej viera je taká veľká, že Mu dôveruje aj vtedy, keď Mu nerozumie. A hoci netuší, ČO má Ježiš v úmysle, je si celkom istá, že to, čo urobí, bude dobré.
Ani nám, bratia a sestry, mnohé životné udalosti a súvislosti vôbec nie sú jasné. Deje sa niečo, čo nám nedáva zmysel, na čo nepoznáme odpoveď, veci, ktorých zmysel nám ostáva skrytý.
Ale sme šťastní, ak dôveru v Boha nestrácame ani vtedy, keď Mu nerozumieme.
Ježiš Márii odpovedá: moja hodina ešte neprišla. V každom evanjeliu hovorí o „svojej hodine“. Z niektorých textov vyplýva, že sa jedná o čas, v ktorom sa dá spoznať ako Mesiáš, z iných to, že sa jedná o ukrižovanie – teda hodinu smrti.
Ježišovi je od začiatku Jeho pôsobenia jasné, že Mu je v tomto svete zverená konkrétna úloha. Svoj život preto nepozoruje optikou vlastných prianí, ale hľadá súvislosti s Božím zámerom. A do tohto hľadania si nenechá hovoriť.
Svoje pôsobenie nevníma podľa toho, čo sa deje tu a teraz, ale vždy v širšom kontexte, s optikou večnosti.
Preto je v biblických príbehoch ukrytá inšpirácia a sila aj pre nás dnes.
Cez všetky naše napätia, zmätky a nedostatky nás chce Ježiš viesť k radosti a plnosti. Nie k povrchnej lacnej zábave, nie k luxusu, ale k životnému postoju, ktorý počíta s tým, že možnosť premeny v našich prostrediach je otvorená stále a ak sa udeje, bude mať dôsledky.
Vedomie, že Boh, Kristus je prítomný vo svojom slove, ale aj v chlebe a víne, ktoré budeme prijímať, je tiež znamenie Jeho moci. Chce nám ju venovať pre naše malé aj veľké rozhodnutia.
Dôvera v to, že Ježiš do nášho života prináša tú najlepšiu kvalitu, nás oslobodí k radosti a stabilite, ktorá sa prejaví v nových postojoch. V našich manželstvách, v rodinách a v každom stretnutí s človekom. Amen.