Několik let nám do redakce chodí Tvorba, revue pre literatúru a kultúru, vydávaná čtvrtletně slovenskými evangelíky. Založil ji básník Emil Boleslav Lukáč, po obnovení v r. 1990 vychází již 28. ročník. Redakce si všímá i česko-slovenských témat, číslo 3/2018 přináší obsáhlé texty, věnované 100. výročí založení republiky a 50. výročí sovětské okupace. Ivan Čičmanec svůj text uzavírá slovy, aktuálními zdaleka nejen na Slovensku:
Či si to už chceme priznať alebo nie, mikróby boľševizmu, ktoré do nás naočkovalo štyridsaťjeden rokov jeho nadvlády nad verejnými vecami u nás, sú stále živé. Dnes už síce otvorene nepropagujeme triedne hľadisko, stále však starostlivo vyberáme to, čo je akože „typické", t. j. to, čo sa hodí našim materiálnym, rodinným alebo emocionálnym záujmom. V porovnaní s mnohými západnými demokraciami je v postkomunistickom svete priam krikľavý nedostatok principiálneho myslenia, neustále sa znamenite darí najrozličnejším predsudkom, fóbiám, ohováraniu, bigotnosti a, samozrejme, konšpiračným fámam. Radi kritizujeme korupciu tých, ktorých nemáme radi, mlčíme však o tej, čo páchajú tí, s ktorými sympatizujeme. Povážlivý je politický vývoj u našich južných aj severných susedov, bohužiaľ však vládnuca mentalita našich ľudí, a to nielen politikov, nedáva istotu, že sa čoskoro aj my neocitneme v tom istom košiari. Príznakov na to je viac než dosť. Jedným z najznepokojujúcejších su rastúce sympatie voči Putinovmu Rusku, ktorými sa značná časť nášho obyvateľstva, vrátane viacerých politických predákov, vôbec netají. Darmo sa hlásatelia týchto sympatií skrývajú za už dávno zoschnutý figový list panslavizmu, priam z nich kričí, že na dnešnom Rusku im imponuje predovšetkým autoritatívny politický štýl, v ktorom vidia liek na svoj zhubný strach zo skutočnej demokracie a slobody. Ja osobne si vysoko cením zduchovnenosť, imaginatívnosť a slobodymyseľnosť ruskej kultúry, ruskú literatúru čítam väčšinou v originále, takže ma nikto nemôže obviňovať z rusofóbstva. Ruská kultúra a ruská politika sú však dva celkom rozdielne svety. Najlepšie tradície ruskej kultúry vždy oponovali politickej moci, či už priamou spoločenskou kritikou alebo povyšovaním duchovných hodnôt nad materiálne, preto budú vždy hodné nášho záujmu. Som však presvedčený, že dnešný ruský režim v nijakom ohľade nemôže byť naším prirodzeným spojencom ani nasledovaniahodným vzorom. Je až priveľmi zrejmé, že v Rusku vládol boľševizmus o tridsať rokov dlhšie ako u nás, že vlastne tam aj vznikol a že tam mal d'aleko fatálnejšie dôsledky na spoločenské dianie ako tu. Všetci dobre vieme, že Rusko dnes protiprávne okupuje časti dvoch susedných štátov a aj ináč v medzinárodných súvislostiach vystupuje so zlovestnou konfrontačnosťou. Občas sa dokonca z Ruska ozývajú hlasy, že sovietska invázia do Československa r. 1968 bola nutná a že zabránila vypuknutiu tretej svetovej vojny (!). A vôbec nie je pravda, ako sa to často tvrdí, že v Rusku sa tzv. tradičné spoločenské hodnoty držia vo väčšej úcte ako na údajne dekadentnom západe. Mnohé ruské rodiny sú v rozvrate, je tam vysoká potratovosť, priam neuveriteľný alkoholizmus, všeobecne nízka úroveň zdravia obyvateľstva a percentuálne vysoká úmrtnosť ľudí v najlepšom veku.
Navyše tam vládne zhora neustále podporovaný a požehnávaný šovinizmus, xenofóbia, rasizmus, diskriminácia menšín, ako aj šikanovanie, niekedy tiež vraždenie nepohodlných politikov, novinárov a neraz aj žien, ktoré chcu žiť ako slobodné, nezávislé bytosti. A to už ani nehovorím o bezhraničnej moci Putinovi oddaných oligarchov, voči ktorým sú slovenskí oligarchovia iba veselou družinou nezbedných chlapčiskov. Toto všetko je vari užitočné uvedomiť si pri 50. výročí onej hroznej noci, keď sa k nám z východu dovalili bezohľadne hrmotiace tanky, aby zničili náš sen o slobode a ľudskej dóstojnosti.