Náboženská svoboda nemůže být svobodou pro zraňující vyjádření
Jaká je nyní vaše situace? Můžete nadále učit, resp. kázat?
Dňa 9. mája 2018 skončil môj pracovný pomer na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. K tomuto dátumu totiž skončila moja pracovná zmluva na dobu určitú. Podľa slovenského vysokoškolského zákona majú všetci vysokoškolskí učitelia pracovnú zmluvu na dobu určitú. Po jej skončení sa uvoľnené miesto obsadzuje novým výberovým konaním. V mojom prípade ma vedenie fakulty informovalo, že sa v novom výberovom konaní o miesto, na ktorom som dovtedy pôsobil, nebudem môcť uchádzať, pretože nespĺňam jeden z kvalifikačných predpokladov, konkrétne nemám kanonickú misiu od Zboru biskupov Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Fakulta mi ako náhradné riešenie ponúkla čiastočný úväzok na dobu maximálne jeden rok. Keďže toto riešenie by mi neumožnilo prednášať na Katedre Novej zmluvy, odmietol som ho. Prednášky som nemohol vykonávať už od septembra 2017, keď mi bola odobratá kanonická misia. Keďže však moja pracovná zmluva ešte trvala, fakulta sa rozhodla uspokojiť požiadavku cirkvi tak, že so mnou nerozväzovala pracovný pomer, ale znemožnila mi prednášať, viesť semináre a záverečné práce. Moja pracovná náplň bola zmenená na výskumnú činnosť bez pedagogickej činnosti. Po 9. máji 2018 však fakulta už nebola ochotná hľadať riešenie, ktoré by mi umožňovalo zostať aspoň riadnym výskumným pracovníkom cestou výberového konania a ponúkla mi iba spomínané dočasné riešenie na čiastočný úväzok.
Pokiaľ ide o kazateľskú činnosť, tá zostala odobratím mojej kanonickej misie nedotknutá. Nedostal som žiadnu oficiálnu informáciu od Zboru biskupov, v ktorej by obmedzovali moje právo kázať. Nebol som ale a ani teraz nie som farárom v pracovnom pomere s Evanjelickou cirkvou a. v. na Slovensku. Som však ďalej jej ordinovaným kňazom a v rokoch 1987–1995 a potom 1999–2002 som bol riadne zamestnaným farárom v cirkevnom zbore v Pliešovciach a v Nitre a neskôr duchovným správcom na fakulte. Popri pôsobení na fakulte som príležitostne vykonával kazateľskú činnosť na pozvanie v rôznych cirkevných zboroch, najmä však v zbore Bratislava Staré Mesto, kde aj teraz pravidelnejšie vykonávam služby Božie.
Lze očekávat pozitivní změny do budoucna?
To je veľmi zložitá otázka. Ja som sa aktívne pokúšal o zmenu rozhodnutia Zboru biskupov. Najprv tak, že som sa odvolal voči ich rozhodnutiu, lebo som ho považoval za nespravodlivé, keďže ma biskupi nedokázali usvedčiť z toho, že by som sa niečím previnil. Moje verejné vyhlásenie na podujatí Pride Bratislava v auguste 2017 o tom, že cirkev by mala podporovať hľadanie právnych foriem spolužitia párov rovnakého pohlavia, nepovažujem za rozpor s učením evanjelickej cirkvi. Rovnako odmietam to, že v evanjelickej cirkvi majú biskupi výlučnú kompetenciu rozhodovať o tom, čo ešte je v medziach učenia cirkvi a čo už nie. Som presvedčený, že biskupi v mojom prípade zneužili svoju právomoc a vecne i procesne pochybili. Moje odvolanie voči uzneseniu o odobratí kanonickej misie Zbor biskupov zamietol s odôvodnením, že voči ich rozhodnutiu nie je možné sa odvolať. Keďže však Ústava Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku zaručuje každému členovi cirkvi právo na dvojstupňové konanie a právo na obhajobu, obrátil som sa na cirkevný súd s návrhom na zrušenie rozhodnutia Zboru biskupov, keďže mi nebolo umožnené preskúmanie môjho odvolania a bolo porušené moje právo na obhajobu. Namietal som tiež to, že aj po vecnej stránke sa Zbor biskupov dopustil porušenia mojich práv, keď bez náležitého dokazovania a preskúmania teologickou odbornou komisiou o mne vyriekol, že učím v rozpore s učením evanjelickej cirkvi.
O mojom podaní na cirkevný súd najprv rozhodoval Osobitný senát Generálneho súdu evanjelickej cirkvi, keďže predsedníctvo cirkvi mu položilo otázku, či vôbec cirkevný súd môže preskúmavať konanie Zboru biskupov. Osobitný senát rozhodol, že cirkevný súd môže preskúmať len procesnú stránku konania Zboru biskupov, nie však vecnú, pretože duchovné veci spadajú do výlučnej právomoci biskupov. Po tomto rozhodnutí sa mojim podaním zaoberal prvostupňový cirkevný súd, ktorý 16. februára 2018 rozhodol, že Zbor biskupov porušil moje ústavné právo na obhajobu a dvojstupňové konanie a odobratie mojej kanonickej misie je neplatné.
Voči rozsudku sa Zbor biskupov odvolal. Druhostupňový súd na pojednávaní 15. mája 2018 rozhodnutie prvostupňového zmenil a rozhodol, že Zbor biskupov postupoval v súlade s predpismi evanjelickej cirkvi a odobratie mojej kanonickej misie je platné. Predsedníčka senátu však na pojednávaní neuviedla odôvodnenie rozhodnutia, čím mimochodom porušila cirkevný predpis o konaní cirkevných súdov. Keďže mi doteraz nebolo rozhodnutie súdu doručené v písomnej podobe, neviem na základe akých dôvodov druhostupňový súd zmenil rozhodnutie prvostupňového. Tento verdikt je konečný a na cirkevnom súde sa už nemôžem domáhať zmeny rozhodnutia. Po preštudovaní odôvodnenia rozsudku zvážim, či sa obrátim na civilný súd.
V evanjelickej cirkvi na Slovensku teraz prebiehajú voľby dvoch z troch členov Zboru biskupov. Je možné, že Zbor biskupov v novej zostave uzná, že ich predchodcovia v mojom prípade nepostupovali správne a svoje rozhodnutie zmení. Všetko to samozrejme závisí od toho, kto bude do funkcie dištriktuálneho a generálneho biskupa zvolený. Nádej na pozitívnu zmenu samozrejme mám a veľmi by som si prial, aby noví biskupi prestali s posúvaním charakteru evanjelickej cirkvi smerom ku rímskokatolíckemu chápaniu právomoci biskupov. Prajem si tiež, aby v evanjelickej cirkvi na Slovensku a na evanjelickej teologickej fakulte zavládla atmosféra vecnej a odbornej diskusie a aby evanjelici na Slovensku boli tou silou, ktorá vo verejnosti tlmí vášne a absurdný strach z ohrozenia tradičnej rodiny, ktorý vraj plynie z tolerancie voči spolužitiu gayov a lesieb. Rovnako by evanjelici mali byť hlasom, ktorý sa postaví proti hysterickej kampani katolíckej cirkvi a evanjelikálnych cirkví proti tzv. Istanbulskému dohovoru, ktorý má za cieľ bojovať proti domácemu násiliu a násiliu na ženách.
Jaký je vztah mezi necírkevní veřejností a církevní v otázkách ohledně homosexuality?
Ako na pôde cirkví, tak aj medzi necirkevnou verejnosťou je názor na otázky homosexuality rôzny. Je fakt, že kresťanské cirkvi na Slovensku sa snažia formulovať svoje postoje k homosexualite jednotne. V oficiálnych postojoch cirkví na Slovensku prevláda názor, že homosexualita sama o sebe nie je hriech. Hriechom je jej praktizovanie. U mnohých členov cirkví, ale aj predstaviteľov však zaznievajú i oveľa radikálnejšie postoje a označujú homosexualitu za chorobu, úchylku alebo osobné rozhodnutie, teda stav, ktorý je možné a potrebné zmeniť na heterosexuálne správanie. Na základe prieskumu agentúry Focus z júna 2017 je však medzi populáciou hlásiacou sa ku niektorej z cirkví v priemere 30 % ľudí, ktorí súhlasia s tým, aby na Slovensku bol prijatý zákon o registrovaných partnerstvách, ktorý by gayom a lesbám umožnil legálne spolužitie.
Podľa toho istého prieskumu je medzi ľuďmi, ktorí sa označujú ako ateisti 56 % ľudí, ktorí si myslia, že Slovensko by malo prijať zákon o registrovaných partnerstvách. Je tu teda istý rozdiel, ale nie až taký veľký. Z toho vyplýva, že medzi cirkevnou a necirkevnou verejnosťou je veľmi podobné rozvrstvenie názorov na homosexualitu a na spolužitie homosexuálov. Veľmi často sme svedkami toho, ako sa na cirkevnej pôde organizujú prednášky s cieľom obhájiť existujúce odmietavé teologické postoje voči spolužitiu gayov a lesieb odbornými prednáškami lekárov a psychológov. Organizátori si teda pozývajú lekárov a psychiatrov, ktorí sa prezentujú ako ateisti a homosexualitu prezentujú ako poruchu, pred ktorou treba spoločnosť chrániť.
Možno teda povedať, že vzťah medzi cirkevnou a necirkevnou verejnosťou v otázke homosexuality je pragmatický a v celospoločenskej diskusii vznikajú názorové aliancie na oboch stranách spektra tvorené ľuďmi z oboch častí verejnosti.
Jakým způsobem má či smí podle vás církev mluvit do etických otázek ve společnosti?
Cirkev sa určite má vyjadrovať k etickým otázkam v spoločnosti. Som tiež presvedčený, že na to má plné právo. Problémom je však ten spôsob.
V prvom rade by pri vstupe do diskusie o etických otázkach mali cirkvi jasne komunikovať, že vo viacerých oblastiach sa etické postoje v dejinách cirkvi menili a ani v súčasnosti nie sú jednotné. Hoci cirkvi často vstupujú do celkom neočakávaných aliancií s cieľom vystupovať jednotne a dodať tak váhu svojim stanoviskám, je zrejmé, že v otázkach, ako je napr. umelé oplodnenie, antikoncepcia, interrupcie, eutanázia alebo aj spomínaný postoj k otázkam homosexuality, existuje v teológii živá diskusia a spektrum názorov je veľmi pestré. Zároveň považujem za neprípustné, aby cirkvi pri prezentácii a obhajobe svojich postojov odmietali brať do úvahy meniaci sa stav v poznaní prírodných a spoločenských vied. Ako veľký problém vnímam tiež to, keď v stanoviskách ku etickým otázkam cirkvi vystupujú s náboženskými požiadavkami a argumentmi s cieľom meniť právny poriadok sekulárnej spoločnosti tak, aby etika určitej konfesie bola vnútená ako etická norma pre celú spoločnosť.
Nazdávam sa, že cirkvi by v etických otázkach mali postupovať podľa príkladu Ježiša, ako ho poznáme z evanjelií. Mali by byť predovšetkým hlasom tých, ktorým väčšina spoločnosti hlas upiera a vytláča ich na okraj. V centre pozornosti cirkvi by mali stáť predovšetkým také etické otázky, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd všetkých občanov. Cirkvi by mali v etických otázkach vystupovať ako agent inklúzie a stmeľovať rozdelenú spoločnosť.
Veľmi ma znepokojuje trend v konzervatívnych kresťanských kruhoch na Slovensku a registrujem ho aj v ostatných členských štátoch Európskej únie, keď niektorí kresťanskí aktivisti začínajú hovoriť o obmedzovaní svojej náboženskej slobody. Napríklad trvajú na tom, že prejavom ich náboženskej slobody je právo verejne hovoriť o tom, že homosexualita je ohrozením spoločnosti. Toto vnímam ako pokus o veľké zneužitie konceptu náboženskej slobody. Títo kresťanskí aktivisti totiž vôbec nie sú ochotní uvedomiť si, že ich tvrdenia sa neopierajú o fakty. Predovšetkým sa však veľmi zraňujúcim spôsobom dotýkajú osobnej integrity veľkého počtu ľudí. Ak teda hovoríme o etike v tejto otázke, takéto odvolávanie sa na náboženskú slobodu je vrcholne neetické. Náboženská sloboda nemôže byť slobodou pre zraňujúce vyjadrenia, ktoré veľmi ľahko v spoločnosti prerastajú do homofóbnych postojov a nenávistných prejavov.
Je někdo z vašich kolegů s vámi solidární?
Áno. Táto solidarita sa prejavuje rôznym spôsobom. Ide napríklad o nesúhlasné stanoviská s konaním biskupov a nového vedenia fakulty, ktoré títo kolegovia prejavili na vnútrofakultných zasadnutiach. Aj tie sú však diferencované. Rozhodné odsúdenia postupu cirkvi a fakulty a jednoznačná podpora môjho postoja, sú ojedinelé. Viacerí kolegovia sa vyjadrujú v tom zmysle, že cirkev a fakulta konali síce nespravodlivo, ale ja by som mal prejaviť iniciatívu a rokovať s biskupmi o podmienkach návratu. Niektorí kolegovia v celej veci vidia len môj osobný spor s biskupmi, ktorým neprimerane zaťažujem fakultu a jej obraz v cirkvi a spoločnosti. No sú aj kolegovia, ktorí sa úplne stotožňujú s rozhodnutím biskupov odobrať mi kanonickú misiu. Najviac ma znepokojuje to, že väčšina kolegov celú vec redukuje na môj osobný problém a neuvedomuje si, že ide o vážne ohrozenie slobody teologickej práce a zaujímania teologických postojov vrátane slobody verejne kritizovať teologicky nesprávne alebo problematické postoje cirkvi.
Máte farářský spolek, který by se vás zastal? Nebo existuje jen církevní soud a sdružení biskupů rozhoduje o všem?
Áno, pri evanjelickej cirkvi na Slovensku pracuje Združenie evanjelických duchovných (ZED), ktorého som členom. To však v mojej veci zatiaľ nekonalo. Nazdávam sa, že to má dva dôvody. Jednak je to obava, že ide o tému, ktorá by mohla rozdeliť členov ZED. Združenie práve prechádza vážnou krízou a nechce sa púšťať do kontroverzných tém. Minulý rok na jeseň došlo ku zmene na poste predsedu. Predchádzajúci predseda profiloval ZED ako spolok, ktorý je lojálny voči biskupom a viaceré prípady postihnutia farárov sa pod jeho vedením neriešili. Problémom je najmä svojvoľné rozhodovanie biskupov pri udeľovaní súhlasov pre farárov pri obsadzovaní cirkevných zborov alebo pri obsadzovaní vyšších cirkevných funkcií. Väčšina členov tento stav považovala za neúnosný a po abdikácii predchádzajúceho predsedu zvolila do čela ZED človeka, ktorý profil združenia v tejto veci postupne mení. Aj po zmene predsedu sa potvrdzuje môj dojem, že môj prípad je pre väčšinu členov ZED veľmi konfliktný, a preto sa ani nové vedenie nechce púšťať do jeho riešenia. Druhým dôvodom je možno fakt, že som nebol postihnutý ako farár, ale ako vysokoškolský učiteľ a ZED to nepovažuje za oblasť, v ktorej by mal konať. Moje farárske práva mi neboli odňaté a ďalej môžem vykonávať kazateľskú činnosť. Po ukončení pracovného pomeru s fakultou som prijal ponuku jedného cirkevného zboru a v súčasnosti čakám na udelenie súhlasu dištriktuálneho biskupa a dištriktuálneho dozorcu k voľbe do tohto cirkevného zboru. Sám s napätím očakávam, či tento súhlas dostanem.
Chtějí vás z církve vyloučit?
Nie, takúto snahu som zatiaľ nezaregistroval.
Kolik času vám ještě zbývá do penze?
Mám 55 rokov. Odchod do dôchodku sa v našom sociálnom systéme teraz posúva. Je to asi ešte minimálne 10 rokov.
Máte kde zakotvit jako stálý kazatel, když to vypadá, že soud spíš nevyhrajete?
Na úrovni cirkevných súdov som neuspel a rozhodnutie je definitívne v môj neprospech. Ako som uviedol, podľa toho ako bude napísané odôvodnenie rozsudku, zvažujem podanie na civilný súd. Ale súhlasím, pravdepodobnosť, že pri tom, ako sú nastavené zákony na Slovensku v prospech vysokej autonómie cirkví, ani civilný súd nemusím vyhrať.
Možnosť pôsobiť v cirkvi ako riadny farár teraz skúmam. Už niekoľko rokov pôsobím príležitostne ako kazateľ najmä v cirkevnom zbore Bratislava Staré Mesto a táto možnosť zostáva pre mňa stále otvorená aj do budúcnosti, za čo som veľmi vďačný. Tento cirkevný zbor sa ma opakovane verejne zastal a v súčasnosti požiadal biskupský úrad o vydanie súhlasu k mojej voľbe. Celá vec je v procese, ktorý by mal byť uzavretý do konca júna.
Rozhovor připravil Petr Turecký
Autorita, disciplína a jednota učenia v Novej zmluve a v dnešnej cirkvi
Prednáška O. Prostredníka na pastorální konferenci Pražského seniorátu ČCE 10. 4. 2018
Nedávno sa mi dostala do rúk zaujímavá kniha menej známeho amerického autora. Volá sa Boyd Blundell a venuje sa hermeneutike. Vo svojej práci z roku 2010 „Paul Ricoeur between Theology and Philosophy“ vyslovuje pozorovanie, ktoré, myslím, vystihuje aj situáciu teológie v našom stredo- a východoeurópskom prostredí. Blundell hovorí, že napriek výraznému podielu kresťanov na celkovom počte americkej populácie, akademická teológia nerezonuje vo verejnom diskurze. Podľa neho posledným teológom, ktorý zasiahol do verejného priestoru, bol Reinhold Niebuhr v polovici minulého storočia. Odvtedy sa akademická teológia dostáva do spoločenskej izolácie. Blundell rozlišuje dva trendy, ktoré sú charakteristické pre tento ústup z diskurzu o dôležitých spoločenských témach.
Ten prvý označuje ako pštrosí postoj, ono známe strkanie hlavy do piesku. Podľa neho sú to tie skupiny teológov a cirkví stojacich za nimi, čo sa dobrovoľne sťahujú z univerzitného akademického prostredia a zakladajú teologické školy úplne odtrhnuté od interakcie s ostatnými akademickými disciplínami. V takýchto školách sa teológia rozvíja v pohodlnom prostredí, ktoré neprodukuje kritické výzvy na adresu teologického výskumu. Myslím, že v prostredí strednej a východnej Európy takýto proces prebehol napríklad v Lotyšsku, v Rige. V tamojšej evanjelickej cirkvi vznikol začiatkom 90-tych rokov minulého storočia pohyb proti ordinácii žien. Vtedy časť teológov na univerzitnej teologickej fakulte zaujala kritický postoj proti rozhodnutiu cirkvi zastaviť ordináciu žien. Evanjelická cirkev namiesto toho, aby zotrvala v náročnom diskurze a vo vzťahu k iným akademickým disciplínam teologicky obhajovala svoje rozhodnutie, sa tejto diskusii vyhla. Založila vlastnú teologickú školu a obsadila ju novými lojálnymi a nekritickými teológmi. Pred vážnou výzvou doby zaborila hlavu hlboko do piesku a vyhlásila, že o tejto téme diskutovať nebude.
Druhý trend označuje Blundell ako „long defeat“, ako melancholický pocit porazeného, ktorý sa stále v spomienkach obzerá na staré zašlé časy, keď mal v rukách všetku moc. V teológii takýto postoj vidí tam, kde si teologické fakulty historickou zotrvačnosťou udržujú tradičné popredné postavenie v rámci univerzity. Svojou akademickou prácou však nedokážu vstupovať do interdisciplinárneho diskurzu. Obsah ich teológie sa zrieďuje a ostatní kolegovia na univerzite k nim prechovávajú namiesto rešpektu iba súcit. Myslím, že tento typ vzťahu teologických fakúlt a univerzitnej akadémie prežívame v súčasnosti aj na Slovensku. Teologické fakulty sa s veľkým zadosťučinením smeli po roku 1989 vrátiť na univerzitu. Zachovali si však svoje veľmi členité konfesionálne delenie. V súčasnosti máme na Slovensku 7 konfesionálnych teologických fakúlt a dve katedry, ktoré rozvíjajú teologické disciplíny (Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici a Žilinská univerzita). Viac-menej všetky pestujú cirkvami prísne stráženú konfesionálnu teológiu. Vysokoškolský zákon a zmluvy štátu s cirkvami umožňujú cirkvám vykonávať dohľad nad obsahom prednášok a nad vedeckým výskumom jednotlivých teológov prostredníctvom tzv. kanonickej misie. Tento stav brzdí rozvoj teológie, ktorá by reagovala na aktuálne výzvy a prichádzala s názormi, ktoré posúvajú hranice konfesionálnej dogmatiky.
Blundell hľadá východisko v Ricoeurových hermeneutických tézach. Hovorí o hlavnej ceste a o obchádzke, ktoré Ricoeur označil za rytmus svojho filozofického dýchania a snaží sa nájsť riešenia, ktoré pomôžu teológii zachovať si na jednej strane svoju integritu a zároveň produkovať obsah relevantný pre súčasné výzvy akademického diskurzu.
V prednáške sa pokúsim spolu s vami uvažovať v týchto intenciách nad situáciou, ktorú vnímam ako rozhodujúcu križovatku pre evanjelickú teológiu na Slovensku. Situácia na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (EBF UK) sa práve v týchto týždňoch a mesiacoch láme a nastavujú sa výhybky pre jej budúce smerovanie. Zostane v pozícii akademicky porazeného, ktorého zo súcitu tolerujú v univerzitnom prostredí napriek zriedenému obsahu bez ochoty stať sa súčasťou kritického interdisciplinárneho akademického diskurzu, alebo si zvolí pštrosí postoj a prejde pod priamu zriaďovateľskú pôsobnosť cirkvi do bezpečného prostredia, ktoré jej nebude klásť žiadne nepríjemné a ťažké otázky a v ktorom bude môcť pohodlne opakovať dogmatické poučky 16. a 17. storočia?
Azda je aj iná cesta. Pozrime sa na tri kľúčové koncepty, ktoré určujú vzťah teológie a cirkvi a majú tak priamy dopad na spôsob, akým teológia dokáže vstupovať do akademického diskurzu ako relevantný partner. Ide o autoritu, disciplínu a jednotu vo vzťahu k učeniu cirkvi tak ako ho odvodzujeme od textov Novej zmluvy. Práve tieto koncepty totiž zohrávajú dôležitú úlohu pri rozvíjaní a uplatňovaní nástroja tzv. kanonickej misie v prostredí evanjelickej teológie na Slovensku.
Skôr ako sa pustíme do diskusie o autorite, disciplíne a jednote, uvediem ešte niekoľko poznámok k právnej situácii vo vzťahu ku kanonickej misii. Historicky sa nástroj kanonickej misie objavuje v právnych dokumentoch evanjelickej cirkvi na Slovensku po prvýkrát v ústave cirkvi z roku 1940. Predchádzajúca ústava z roku 1921 predpokladala riešenie výhrad cirkvi voči dianiu na ňou zriadenej teologickej vysokej škole cestou disciplinárneho konania, ktoré bolo koncipované ako univerzálne konanie na riešenie akýchkoľvek disciplinárnych deliktov v duchu štandardných postupov s právom na obhajobu a viacstupňové konanie. Ústava cirkvi z roku 1940 už pracuje s nástrojom „kanonickej misie“, ktorý je prevzatý z kódexu kanonického práva katolíckej cirkvi. Nie je mi známe, čo viedlo autorov ústavy k tomu, aby zapracovali tento nástroj do ústavy evanjelickej cirkvi. Moja domnienka je, že to bol tlak totalitného režimu, ktorý chcel prostredníctvom predstaviteľov cirkvi vykonávať priamy dohľad nad teologickým vzdelávaním. Ústava z roku 1940 nebola nikdy zo strany vojnového Slovenského štátu schválená, keďže evanjelická cirkev odmietala do nej zapracovať právo štátu menovať volených biskupov evanjelickej cirkvi. Je pozoruhodné, že kým otázka menovania biskupov štátom bola široko diskutovaná v dobovej tlači, zavedenie kanonickej misie prebehlo bez diskusie.
Nástroj kanonickej misie vstupuje do platnosti v evanjelickej cirkvi na Slovensku ústavou z roku 1951 a prevzala ho aj ústava, ktorá vznikla v slobodných podmienkach demokratického zriadenia v roku 1993. Táto ústava dáva kompetenciu udeľovať a odoberať kanonickú misiu orgánu ktorý sa nazýva „Zbor biskupov“. Kompetencia tohto orgánu je v ústave opísaná nasledovne: „Zodpovedným orgánom Evanjelickej cirkvi v duchovných veciach je zbor biskupov, ktorý tvoria generálny biskup a dištriktuálni biskupi.“ (čl. 33, ods. 1.). Okrem udeľovania a odnímania kanonickej misie je úlohou Zboru biskupov dohliadať na obsah zvesti a spôsob prisluhovania sviatostí, zabezpečovať jednotu cirkvi a to, aby cirkev plnila svoje úlohy, komunikovať s cirkvou formou pastierskych listov a zabezpečovať ordináciu duchovných. V porovnaní so štruktúrou ostatných orgánov evanjelickej cirkvi na Slovensku, ktoré majú zásadne paritné zloženie, teda spolupredsedajú im vždy ordinovaná a neordinovaná osoba, je Zbor biskupov asymetrický orgán, pretože pozostáva len z ordinovaných. Tento orgán nepodlieha v svojich rozhodnutiach synode a pokiaľ ide konkrétne o nástroj kanonickej misie, ktorý má bezprostredný dosah na profesijné pôsobenie vysokoškolských učiteľov, môže konať arbitrárne bez toho, aby sa dotknuté osoby mohli voči rozhodnutiu biskupov odvolať a voči ich rozhodnutiu sa obhajovať.
Nástroj kanonickej misie ako nástroj dohľadu cirkví nad rozvíjaním teológie na verejných vysokých školách je zakotvený aj v tzv. Vatikánskych zmluvách a analogicky aj v zmluvách ostatných cirkví so Slovenskou republikou. EBF UK sa konkrétne týka ustanovenie Dohody o výchove a vzdelávaní z r. 2004, čl. 4. ods. 2: „Učitelia teologických disciplín na vysokých školách musia mať kánonickú misiu ako osobitné poverenie od príslušnej vrchnosti registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.“ V nadväznosti na tieto ustanovenia je v zákone o vysokých školách špeciálny paragraf o teologických fakultách verejných vysokých škôl, ktorým sú tieto vyňaté z takých principiálnych ustanovení ako sú napr. akademická sloboda a akademická samospráva.
Z uvedeného je zrejmé, že teológia ako akademická disciplína v podmienkach Slovenskej republiky je úplne podriadená svojvoľnému úsudku troch biskupov, ktorí sa za svoje rozhodnutia v personálnych otázkach obsadenia teologickej fakulty odmietajú komukoľvek zodpovedať. Tento stav potvrdil aj Osobitný senát Generálneho súdu Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku vo svojom stanovisku zo dňa 12. decembra 2017, keď na otázku predsedníctva cirkvi, či cirkevný súd má právomoc konať vo veci udeľovania a odoberania kanonickej misie odpovedá: „Zbor biskupov je podľa čl. 33 ods. 2 písm. e) Ústavy ECAV jediným cirkevným orgánom ECAV, ktorý udeľuje a odníma kanonickú misiu učiteľom teologických predmetov na vysokých školách a na školách s celocirkevnou pôsobnosťou a táto jeho ústavná kompetencia nemôže byť nahradená žiadnym iným cirkevným orgánom ECAV na Slovensku. Cirkevný súd má právomoc preskúmať postup Zboru biskupov pri odnímaní kanonickej misie, či bol v súlade s cirkevnoprávnymi predpismi.“ V odôvodnení sa ďalej uvádza, že „Vecné dôvody sú založené na obsahu výkonu kanonickej misie, ktorá vychádza z „duchovných vecí“ a môže ich posudzovať jedine orgán zodpovedný za duchovné veci v cirkvi ECAV.“ Osoby dotknuté neudelením, resp. odňatím kanonickej misie teda môžu namietať procesnú stránku. Neexistuje však možnosť namietať vecné dôvody, ktoré napokon Zbor biskupov pri neudelení alebo odňatí kanonickej misie ani nemusí uviesť, pretože mu to žiaden cirkevný predpis neukladá.
Tým sa dostávame k otázke: Je takýto postup v súlade s novozmluvným chápaním konceptu autority, disciplíny a jednoty vo vzťahu k učeniu? A je vôbec možné z hľadiska novozmluvnej teológie nájsť na túto otázku jednoznačnú odpoveď?
Najprv niečo k definícii pojmov. Keď hovorím o autorite, tak mám na mysli autoritu biblického textu, ktorý je základom pre formulovanie normatívnych výpovedí tvoriacich identitu spoločenstva cirkvi. Disciplínu vnímam ako celý komplex procesov a nástrojov, ktorými spoločenstvo cirkvi zabezpečuje zachovanie vlastnej identity. Jednotu chápem ako ideálny stav spoločenstva cirkvi, v ktorom jednotlivé formulované normatívne výpovede nie sú predmetom rozdelenia a rozkladu spoločenstva.
Zdá sa, že nástroj kanonickej misie je ideálny nástroj na to, aby zabezpečil jednotu v spoločenstve cirkvi. Veľmi úzky okruh ľudí disponuje silnou právomocou určovať čo ešte je v medziach identity daného spoločenstva a čo už nie je. Zároveň má tento orgán právomoc vykonať disciplinárne kroky na zabezpečenie súladu s identitou a tým aj jednoty spoločenstva. Je to veľmi jasný a ľahko pochopiteľný logický mechanizmus.
Ako je to však s autoritou biblického textu? Komunity, ktoré svoju identitu odvodzovali od normatívneho charakteru textov, ktoré dnes poznáme ako kánon Novej zmluvy, od samého začiatku zápasili s otázkou, ktorým textom pripíšu status autority a ktoré vylúčia. Bol to nesmierne napínavý proces plný zápasov rôznych teologických a filozofických škôl a v neposlednom rade aj zápas politických záujmov. Proces tvorby novozmluvného kánonu je základnou teologickou látkou, ktorá dnes žiadneho teologicky vzdelaného predstaviteľa cirkvi nemôže nechať žiť v predstave, že ako biskup stráži jednoznačný text s nedotknuteľnou autoritou. Otázka autority biblického textu je najneskôr od vystúpenia Martina Luthera témou protestantskej teológie. Vzťah cirkvi k autorite biblického textu prešiel zásadnými zmenami. Ak dnes niekto operuje reformačným princípom sola scriptura v tom zmysle, že v biblickom texte vidí autoritu, o ktorej sa nediskutuje, ten nerozumie vôbec tomu, čo Luther svojim reformačným objavom priniesol. Luther sa totiž pri pohľade na konflikt biblických výpovedí o spravodlivom Bohu na jednej strane a milostivom a láskavom Bohu na druhej strane musel vysporiadať s otázkou autority textu. Text, ktorý sám v sebe obsahuje zásadný rozpor, predsa nemôže byť autoritou. Jeho riešením bola odvaha, keď pri hľadaní porozumenia tomuto rozporu, nadradil autoritu jedného biblického textu nad autoritu druhého. Tým sa stal priekopníkom modernej hermeneutiky a princípu, ktorý dnes poznáme ako hermeneutický kľúč.
Reformácia sa síce prihlásila k princípu sola scriptura, tým ale vôbec nestanovila raz a navždy nemenný a jednoznačný význam biblického textu. V dejinách teológie sme svedkami dynamického vývoja hermeneutiky ako teórie porozumenia biblického textu. Každá doba rozhodujúcim spôsobom vplývala na to, ako jednotlivé generácie pristupovali k biblickému textu. Reformácia a Lutherov hermeneutický objav v podobe princípu sola scriptura nás vôbec nezbavuje povinnosti hľadať význam biblického textu pre nás osobne a pre spoločenstvo, ktoré tvoríme ako ľudia tu a v tejto dobe. Zásadné obraty od luteránskej ortodoxie cez pietizmus, dialektickú a existenciálnu teológiu a kontextuálne teológie minulého storočia až po experimentálne hermeneutické teórie súčasnosti vedú pri štúdiu tohto vývoja k pokore a rešpektu voči tým, ktorí s obrovským nasadením rozumu a viery hľadali a hľadajú význam biblického textu. Máme v rukách bohaté dedičstvo plynúce zo zápasov o správne porozumenie biblickému materiálu. Pokračovanie v tejto tradícii neznamená pre dnešnú evanjelickú teológiu obmedzenie, či dokonca spreneverenie sa autorite Biblie. Práve naopak. Je jej potvrdením, pretože úsilím o hľadanie aktuálneho významu jej priznáva nárok na pravdu. Bez takéhoto hľadania zmyslu biblického textu vo zvestovanom evanjeliu pre dnešného človeka stráca teológia a ňou formovaná cirkev svoju podstatu. Prestáva totiž byť creatura verbi, teda produktom zvestovaného slova Božieho.
S odkazom na Ricoeurovu tézu o hlavnej ceste a obhádzke si dovolím vysloviť, že je to práve obchádzka kritického spochybňovania autority biblického textu, ktorá nás privádza späť na hlavnú cestu rešpektovania Biblie ako autority odvodenej od nájdenia jej pravdivého zmyslu v konkrétnej situácii dnešného človeka.
Ako je to s konceptom disciplíny? Disciplína získala v priebehu storočí existencie kresťanskej cirkvi prominentné postavenie v celej stavbe ekleziológie. Tým sa zároveň stala významným konceptom s presahom do spoločenských, kultúrnych, politických a náboženských súvislostí. Konceptu cirkevnej disciplíny sa nevyhla ani reformácia. Bolo jej jasné, že striktné prostredie rímskokatolíckej kanonickej cirkevnej disciplíny nemôže nahradiť anarchiou. Naopak, sama reformácia vehementne bojovala proti anarchii, ktorú videla v takých prúdoch doby ako boli entuziasti (Schwärmer) a prívrženci iných odnoží radikálnej reformácie, napr. Thomas Müntzer. „Ordnung muss sein“, bez poriadku to nejde – povedali by sme tiež a mohli by sme prijať tento koncept ako nevyhnutný na udržanie existencie akéhokoľvek spoločenstva. A predsa si dovolíme otázku. Aké opodstatnenie má disciplína obmedzujúca kritické postoje v texte Novej zmluvy?
V Symbolických knihách nachádzame všeobecnú zhodu na tom, že cirkevná disciplína je potrebná a musí byť založená na slove Božom. Zároveň však tieto spisy nerozvíjajú špecifiká výkonu takejto disciplíny. Na jednej strane tento fakt môže byť dôsledkom rozdielnosti názorov vplyvných reformátorov na otázku disciplíny v cirkvi. Na druhej strane to môže byť aj dôsledok toho, že zásady disciplíny ako takej nemožno tak jednoducho konkretizovať z obsahu novozmluvných textov.
Andrew D. Clarke vo svojej štúdii k tejto téme tvrdí, že novozmluvný text ani nemohol reformátorom poskytnúť dostatočne pevný základ na ucelený systém cirkevnej disciplíny. Všíma si latinský pojem disciplina a grécky pojem paideia.
Clarke konštatuje, že disciplina v súčasnom cirkevnom kontexte predstavuje predovšetkým rozmer nápravy a trestu. Nie je vnímaná v jej pôvodnom význame ako spoločný zdielaný cieľ, ktorý dobrovoľne sledujú členovia komunity, ale naopak značí sankciu, ktorú uplatňujú nositelia úradu voči jednotlivcovi, ktorý sa previnil voči autoritou ustanoveným medziam identity. Disciplinárne vypočutia v kontexte profesijných vzťahov slúžia na to, aby nositelia úradu stanovili, či je potrebné uplatniť trest alebo iné typy sankcií. Vykonávateľ disciplinárnych opatrení je ten, kto presadzuje poriadok, koriguje a napomína. To je podľa Clarkeho v rozpore s latinským významom slova disciplina, ktorý je odvodený od slovesa disco a substantíva discipulus, teda učiť a ten, čo sa učí. Clarke argumentuje dokladmi o význame tohto slova vo vojenskom a akademickom kontexte antiky.
Dôležitá je však aj funkcia gréckeho pojmu paideia v helenistickom kontexte. Tu pozorujeme jasný súvis medzi subjektom a objektom činnosti, ktorá je označená ako vychovávanie – paideuó. Objekt výchovy je označený pojmom pais alebo paidion. Konajúci subjekt je paidagógos. Paideia teda predstavuje celý široký koncept výchovy a okrem vzdelávania obsahuje aj konotácie v zmysle karhania, napomínania, korekcie a trestu (napr. R 2,20; Ef 6,4; Hebr 12,9; Zj 3,19; Tit 2,11–12).
Je pozoruhodné, že v súčasnom používaní našich jazykov má výraz pedagogika a pedagóg výlučne pozitívny význam v porovnaní s latinským disciplina, ktoré má v súčasnosti negatívny význam korekcie a trestu, zatiaľ čo pôvodne malo pozitívny význam vzdelávania.
Zároveň je však dôležité poznamenať, že hoci si reformácia osvojila latinský pojem disciplina a jeho pozitívny význam rozšírila o trestajúce a korektívne konotácie gréckeho pojmu paideia, tento grécky pojem sa v NZ vyskytuje len 19-krát a žiaden z týchto výskytov nie je možné prepojiť na zmienky o cirkevnej disciplíne, o ktorej pojednáva známa stať Mt 18,15–20; a tiež ďalšie state 1K 5,1–5; 2K 2,5–11; 2Tes 3,6–15; Ef 5,6–7; 1Tim 5,19–20, Tit 3,10–11; R 16,17 a F 3,2.
Polovica všetkých výskytov kmeňa paid je v krátkom texte Hebr 12,5–11, ktorý však nehovorí o cirkevnej disciplíne, ale zaoberá sa paralelou medzi disciplinujúcim konaním Boha a disciplínou vo vzťahu rodič a dieťa:
5 A zabudli ste na povzbudenie, ktoré sa vám prihovára ako synom: Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa karhá, 6 lebo koho Pán miluje, toho prísne vychováva a trestá každého, koho prijíma za syna. 7 Vytrvajte v tom, čo slúži na výchovu, lebo Boh s vami zaobchádza ako so synmi. A ktorého syna otec nevychováva prísne? 8 Ak ste bez takej výchovy, akú podstupujú všetci, potom nie ste synovia, ale ako nemanželské deti. 9 Veď aj naši telesní otcovia boli prísnymi vychovávateľmi a vážili sme si ich. Vari sa nepodriadime omnoho viac Otcovi duchov, aby sme mali život? 10 Otcovia nás krátky čas vychovávali prísne a tak, ako sa im to videlo dobré, no on nás vychováva pre naše dobro, aby sme mali účasť na jeho svätosti. 11 Pravda, nijaká prísna výchova v tejto chvíli sa nezdá radostná, ale trpká; neskôr však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila.
Explicitné prepojenie, ktoré tu text vytvára je v tom, že disciplinovanie je osudom dieťaťa a dieťa je disciplinované preto, lebo je milovaným dieťaťom svojho otca. Otec je ten, ktorý vykonáva disciplínu (paideutés). Tento aspekt sa objavuje v biblických textoch opakovane.
Z uvedeného vyplýva, že grécky pojem paideutés síce v sebe nesie aj korektívny a trestajúci význam. Nie je však možné jednoznačne preniesť tento význam do vzájomných vzťahov v spoločenstve cirkvi. Niečo také je možné len vtedy, ak prijmeme biblickým textom cudzí koncept, podľa ktorého je spoločenstvom zvolený a určený nositeľ úradu chápaný ako „duchovný otec“ s dôrazom na jeho právomoc vychovávajúceho otca analogicky k vychovávajúcej a trestajúcej funkcii Boha. Je fakt, že toto vnímanie duchovného úradu sa presadilo v kresťanskej cirkvi a dodnes je udomácnené v katolíckej cirkvi v podobe oslovenia ordinovaných nositeľov úradu ako „duchovných otcov“. Niečo z tohto chápania ordinovaného úradu ako úradu vychovávajúceho a trestajúceho otca možno vidieť aj vo formuláciách právneho poriadku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku týkajúcich sa právomocí biskupov.
Opäť však môžeme konštatovať, že s ohľadom na Ricoeurovu tézu hlavnej cesty a obchádzky, sa dostávame hermeneutickou obchádzkou porozumenia úlohy ordinovaného úradu ako vychovávateľa k hermeneutickej hlavnej ceste, ktorá nositeľom ordinovaného úradu túto právomoc nedáva. Ibaže by sme hodili do koša Bonhoefferovu tézu o svete, ktorý dospel.
Na záver si všimneme koncept jednoty. V monografii Variety and Unity in New Testament Thought autor John Reumann kladie otázku: „Čo drží 27 kníh Novej zmluvy pospolu?“ Reumann poznamenáva, že biblický výskum na konci 20. storočia zdôrazňuje pluralitu viac ako uniformitu v obsahu Novej zmluvy. To logicky vedie k otázke, akú hodnotu a akú funkciu má koncept jednoty v cirkvi. Odpoveď na ňu hľadá pomocou inej otázky: „Existuje čosi ako stred Novej zmluvy a kresťanstva stojaceho za týmito spismi?“ A túto otázku komplikuje ďalšou otázkou: „Existuje dnes vôbec téma, ktorá by mohla byť deklarovaná ako ústredná pre spoločenstvo kresťanov?“
V roku 1921 napísal W. B. Yeats báseň „Druhý príchod“, ktorá je plná apokalyptickej symboliky vrátane postavy anti-Krista. V tejto básni formuluje myšlienku, ktorá inšpirovala Reumanna: „Veci sa rozpadajú a čokoľvek, čo sme doteraz považovali za ústrednú, spájajúcu tému, už nemá silu nás držať pohromade.“ Túto myšlienku používa ako metaforu, ktorú aplikuje na biblickú teológiu na prelome tisícročí. Konštatuje síce, že po centrifugálnej ére novozmluvnej teológie začiatku konca 19. storočia prichádza v dôsledku prirodzeného kyvadlového efektu začiatkom 20. storočia dôraz na centripetálne koncepty novozmluvnej teológie, reprezentované najmä Ch. H. Doddom. Napriek tomu cíti naliehavosť svojej otázky, či vôbec možno hovoriť o jednote v myšlienkovom svete novozmluvných textov.
Reumann odpovedá celkom v zmysle Ricouerovej tézy o hlavnej ceste a obchádzke a v súlade s jeho dôrazom na to, že rozhodujúce je, ako text pôsobí na prijímateľa. Každý teologický záver o jednote alebo rozmanitosti je ovplyvnený tým, ako prijímateľ nechá na seba pôsobiť text. Rozhodujúcu úlohu zohráva to, pre ktorý z početných teologických a heremeneutických prístupov sa prijímateľ rozhodne. Po stáročia existencie kresťanstva bola interpretácia biblického textu podriadená a riadená systematickou teológiou a filozofiou. Veď si len pripomeňme: stoicizmus, neoplatonizmus, znovuobjavenie Aristotela v neskorom stredoveku, tomizmus, existencializmus, procesuálna filozofia – to všetko sú myšlienkové prúdy, ktoré prostredníctvom systematickej teológie bezprostredne vplývali a vplývajú na biblickú teológiu, presnejšie na to, ako centrálne teologické koncepty týchto prúdov ovplyvňovali porozumenie a výklad novozmluvných textov.
Pri hľadaní odpovede na otázku o strede novozmluvného textu, ktorý by zabezpečoval jeho jednotu je užitočné nasledovné rozlíšenie: Buď text považujeme za okno alebo ho považujeme za zrkadlo. Prvý prístup – text je okno – predpokladá, že sa môžeme voľne pohybovať medzi oboma stranami, ktoré oddeľuje okno. Predpokladáme, že s použitím kritických metód dokážeme prejsť cez okno a spoľahlivo zistiť, čo sa stalo, aby sme tak porozumeli textu.
Druhý prístup – text je zrkadlo – naznačuje, že za deliacu stenu zrkadla nie je žiadúce a ani nie je možné sa dostať. Zmysel textu sa nachádza a treba ho hľadať na tej našej strane. Záleží len na tom, aby sme pochopili jeho dej, postavy, hodnoty a symboliku a potom dokážeme v texte, hoci je veľmi starý, uvidieť seba a vlastnú situáciu.
Musíme sa teda rozhodnúť, či text budeme brať ako zrkadlo so všetkými rizikami narcizmu, alebo ho budeme brať ako okno so všetkými rizikami rozporuplnosti nám vzdialeného a ťažko pochopiteľného antického sveta.
V každom prípade sa však budeme pohybovať medzi jednotou a rozmanitosťou novozmluvného textu. Bude to ustavičná dynamika, ktorá bude tvoriť dynamiku spoločenstva, pre ktoré je novozmluvný text autoritou. Bez tejto dynamiky by nešlo o živú a rozvíjajúcu sa komunitu, ale o stagnujúce a odumierajúce spoločenstvo.
Súčasná biblická teológia sa postupne oslobodzuje z područia systematiky a dogmatiky. Tento proces však nie je bez problémov. Zdá sa, že práve aktuálne udalosti vo vzťahu medzi Evanjelickou cirkvou a. v. na Slovensku a EBF UK to potvrdzujú. Ak tento proces obe strany dokážu zvládnuť tak, že napätie medzi jednotou a rozmanitosťou pochopia ako prejav vlastnej životaschopnosti, majú ešte budúcnosť.
Ako teda odpoviem na otázku, či uplatňovanie disciplíny v cirkvi možno oprieť o autoritu a jednotu novozmluvného textu a učenia? Moja odpoveď znie, že to možné nie je a spoločenstvo, ktoré to robí, sa tým spreneveruje podstate odkazu, o ktorý opiera svoju identitu.