Číslo

U příležitosti 20. výročí pádu komunistického režimu se v Ružomberku uskutečnila 20. listopadu 2009 konference „Cesta k slobode“, kterou pořádaly Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku a Združenie evanjelických duchovných. Její motto znělo: „Takto vraví Hospodin: v príhodnom čase som ťa vyslyšal, v deň spásy som ti pomohol“ (Iz 49,8 a).

Kazatelem byl Miloš Rejchrt, pozvaný jakožto „evanjelický farár, disident a hovorca Charty 77“. Dále přednášeli Pavel Hlaváč, O cestě cirkve v letech 1945–1989, Štefan Jakoby, O VPN v cirkvi a Radoslav Ragač, O spoločenskej situácii. V příloze Protestor 1/2010 přinášíme text přednášky Štefana Jakobyho, jednoho z farářů, který byl za normalizace v úzkém kontaktu s disentem, vedl zápas proti normalizaci ve své církvi a na podzim 1989 byl jedním z iniciátorů Verejnosti proti násiliu v ECAV. Kázání Miloše Rejchrta otiskneme v některém z příštích čísel Protestanta.

Verejnosť proti násiliu v ECAV Štefan Jakoby

Prednáška na konferencii Cesta k slobode v ružomberskom Kultúrnom dome, 20. 11. 2009

1. Začiatky Verejnosti proti násiliu (VPN)

Po známych pražských udalostiach 17. novembra 1989 sa zrodilo v Československu široké ľudové hnutie, usilujúce sa zhodiť zo seba komunistickú diktatúru. V Čechách sa hnutie sformovalo do Občianskeho fóra, na Slovensku do známej Verejnosti proti násiliu (VPN). Ľudia sa na masových zhromaždeniach na námestiach väčších čí menších miest dožadovali zmeny, volali po zrušení vedúcej úlohy KSČ, dožadovali sa slobodných volieb a demokracie v spoločnosti. Prokomunistické vedenie našej cirkvi, reprezentované vtedajším generálnym biskupom Dr. Jánom Michalkom, samozrejme vyčkávalo, ako sa situácia vyvinie a mlčaním taktizovalo. Dokonca aj generálny konvent, ktorý bol v Žiline v dňoch 30. novembra až 2. decembra 1989, zaujal k udalostiam len veľmi neurčité stanovisko a vo vnútri cirkvi sa snažil potlačiť akúkoľvek opozíciu, volajúcu po náprave v cirkvi.

Z tohto dôvodu sa na ružomberskej fare u vtedajšieho farára Daniela Midriaka 12. decembra 1989 zišli početní zástupcovia farárov, laikov i študentov bohosloveckej fakulty a založili neformálne hnutie Verejnosť proti násiliu v evanjelickej cirkvi. Spísali Výzvu k evanjelikom a. v., v ktorej sa doslova hovorí:

„V cirkvi sa za uplynulých štyridsať rokov presadil stalinsko-brežnevovský štýl riadenia. Pri troške citlivosti je každému zrejmé, že spôsoby okolitého sveta sa bezo zvyšku usídlili aj v spoločenstve cirkvi. Moc sa sústredila do jedného úradu – GBÚ a jediných rúk – generálneho biskupa. Bez súhlasu „vedenia“ sa nič v cirkvi nemôže diať. Bez jeho súhlasu:

– sa neobsadzujú cirkevné zbory

– neprebiehajú cirkevné slávnosti

– nepracujú cirkevné komisie

– nedejú sa zmeny na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte

– neudržujú a nerozvíjajú sa kontakty so zahraničím

– nevyužíva sa práca a schopnosti iných než nomenklatúrnych kádrov GBÚ

– neumožňuje sa akákoľvek aktivita v cirkvi

– neuskutočňuje sa pomoc zo zahraničia

– nedôjde ku žiadnej zahraničnej ceste, atď.

V pozadí týchto deformácií stojí tzv. Teológia tvárou k životu.

Takáto situácia je neudržateľná. Kult osobnosti, ktorému sa, žiaľ, ani cirkev nevyhla, chce si zachovať existujúcu štruktúru aj v zmenených podmienkach. To nemožno pripustiť. Lebo takáto štruktúra nie je schopná zodpovedne viesť cirkev v novej dobe. Čiastočná totalita v rodiacej sa demokracii je anachronizmom.

Z uvedených dôvodov sa zrodilo v evanjelickej cirkvi a. v. hnutie reprezentované Koordinačným výborom Verejnosti proti násiliu v evanjelickej cirkvi. Poverením a úlohou tohto výboru je:

1. Viesť rozhovor o problémoch súčasného cirkevného života so snahou o ich pomenovanie a hľadanie možností ich riešenia na všetkých úrovniach.

2. Zhromažďovať návrhy, podnety, aktivity v prospech každého pozitívneho spôsobu cirkevnej práce.

3. Pravidelný rozhovor s oficiálnym vedením cirkvi v záujme obojstrannej informovanosti a umožnenie okamžitej kontroly všetkých rozhodnutí a práce vrcholných grémií cirkvi a fakulty, týkajúcich sa aj minulosti.

Chceme, aby táto práca viedla k pokániu, ktoré je základom duchovnej obnovy Pánovej cirkvi. Preto vyzývame celú evanjelickú verejnosť: Pripojte sa k tomuto hnutiu za obnovu cirkvi!“

Táto Výzva sa stala prvým oficiálnym dokumentom, ktoré VPN vydávala. Na stretnutí si zvolili koordinačný výbor VPN v ECAV, ktorý tvorili zástupcovia farárov z jednotlivých seniorátov, zástupca študentov bohosloveckej fakulty poslucháč Slavomír Sabol, ďalej tajomník farár Daniel Midriak a jednatelia za VPN v ECAV – farári Branislav Kolény, Milan Horínek, Daniel Midriak, Daniel Veselý a z laikov JUDr. Ján Juran.

2. Požiadavky VPN

O týždeň 19. decembra 1989 sa zborová sieň ružomberskej fary znovu temer do posledného miesta zaplnila účastníkmi hnutia VPN. Na tomto svojom v poradí druhom stretnutí sa účastníci zaoberali prvými reakciami v cirkvi na Výzvu, ktorá bola ako prvý dokument VPN prijatá pred týždňom. Ukázalo sa, že Výzva nebola ani samotnými účastníkmi VPN dostatočne propagovaná v seniorátoch. Preto sa prijala zásada, aby sa prijaté dokumenty čítali verejne v cirkevných zboroch.

K hlavnému bodu programu patrila otázka odstúpenia Dr. Jána Michalku z funkcie generálneho biskupa a spôsob, ako sa to dá dosiahnuť, pretože podľa jeho vyjadrení nebol ochotný tak urobiť. Určila sa skupina farárov (v zložení: Daniel Midriak, Miroslav Dubek, Štefan Jakoby, Milan Horínek, Branislav Kolény, Bohdan Hroboň a Daniel Veselý), ktorá mala osobne jednať s generálnym biskupom o jeho odstúpení z funkcie. Komisia sa mala stretnúť s generálnym biskupom medzi Vianocami a Novým rokom.

V prijatom Dokumente č. 2 boli vyjadrené požiadavky:

1. Okamžité odstúpenie generálneho biskupa, ThDr. Jána Michalku, pretože bol úzko spojený s konsolidačným procesom v štáte a cirkvi od roku 1970 a zneužívaním svojho úradu stratil dôveru v cirkvi.

2. Žiadame zrušenie Generálneho biskupského úradu, ktorý bol vytvorený ako nástroj štátu na ovládanie cirkvi a zasahovania do jej vnútorných záležitostí. Žiadame presunúť výkonnú moc tohto úradu dočasne na teraz existujúce dva dištriktuálne biskupské úrady.

3. Žiadame prehodnotenie činnosti Kresťanskej mierovej konferencie, ktorá sa podobne ako Pacem in terris prepožičala na názorové ovládanie kňazov a členov cirkvi, pričom zneužívala ušľachtilé pojmy, ako sú: pokoj, mier, spravodlivosť.

4. Žiadame, aby ku rokovaniam doterajších cirkevných komisií boli pozývaní zástupcovia VPN v SECAV (poznámka: vtedajšia skratka oficiálneho názvu našej cirkvi). Rovnako žiadame, aby títo zástupcovia boli pozývaní ku všetkým rokovaniam medzi cirkevnými a štátnymi predstaviteľmi.

Účastníci sa rozhodli vlastnými finančnými prostriedkami podporiť činnosť VPN. Medzi sebou urobili prvú peňažnú zbierku a za pokladníka určili farára Štefana Jakobyho. Písaním zápisnice zo stretnutí poverili farára Michala Hudáka a farárku Ľubicu Sobanskú.

3. Pridávajú sa postihnutí farári

Na Vianoce 1989 vydali svoje Vyhlásenie k situácii v našej evanjelickej a. v. cirkvi postihnutí farári. Vo Vyhlásení sa medziiným doslova píše:

„V našej cirkvi je veľká skupina postihnutých farárov. V istom čase bolo nás asi Ľ z celého počtu farárov. Medzi nás počítame: väznených, tých, ktorým bol odňatý súhlas k činnosti, tých, ktorí boli rozličným spôsobom šikanovaní a obmedzovaní vo svojich prirodzených ľudských i duchovno-cirkevných právach svetskou i vlastnou cirkevnou vrchnosťou…

… Na generálnom konvente 30. 11.–2. 12. 1989 v Žiline mnohí bratia duchovní a svetskí činitelia dali veľmi zreteľne na vedomie br. generálnemu biskupovi Dr. Michalkovi, že predovšetkým on je príčinou hlbokého úpadku a duchovných deformácií našej cirkvi v blízkej minulosti i prítomnosti. Mal by preto odstúpiť. Volali ho k pokániu a ľútosti. On však v zatvrdilosti vyhlásil, že sa necíti v tom vinný, že nevidí príčinu svojej abdikácie. Je to nielen trúfalosť ale aj slepota a hluchota tohto človeka, ktorý svojím postojom predlžuje svoje i našej cirkvi nešťastie. Predovšetkým on ako balvan leží na ceste ku obrode a oživeniu našej cirkvi. …

…Preto žiadame Vás, br. generálny biskup, aby ste odstúpili zo svojej funkcie. …Sme tej mienky, aby aj všetci ostatní funkcionári (seniori, konseniori, členovia generálnej rady a presbyterstva) zložili svoje funkcie, do ktorých sa dostali zväčša mocensko-administratívnymi manipuláciami za asistencie cirkevných tajomníkov. Nech sa potom vykonajú legálne voľby podľa cirkevnej ústavy najmenej z 2–3 kandidátov, ľudí morálne, odborne a duchovne na úrovni, z takých, ktorí sa nekompromitovali spoluprácou s predstaviteľmi ateistického režimu, cirkvi a kresťanstvu neprajnými.“

K Vyhláseniu pripojili svoje podpisy Ondrej Šimek, Ján Antal, Július Madarás, Pavel Uhorskai, Štefan Havlík, Dušan Albini, Otto Vízner, Daniel Veselý, Štefan Jakoby. Zároveň vyjadrili svoj zásadný súhlas s požiadavkami VPN, vyjadrenými v Dokumente č. 2.

4. Ďalšie požiadavky VPN

Druhého januára 1990 sa zišla VPN v Ružomberku na svoje tretie stretnutie teraz už aj za účasti viacerých v minulosti postihnutých farárov. S ľútosťou sa konštatovalo, že generálny biskup odmietol svoje stretnutie s delegáciou VPN výhovorkou, že sa musí zúčastniť za našu cirkev volieb Václava Havla za prezidenta. Stretnutie sa malo uskutočniť 29. decembra. Bolo zrejmé, že biskup Michalko sa prezidentských volieb zúčastnil z dôvodu, aby si upevnil svoju pozíciu generálneho biskupa aj v nových pomeroch. Našu cirkev mohol na voľbách reprezentovať ktorýkoľvek z dištriktuálnych biskupov alebo seniorov. Biskup Michalko nemal prinajmenšom morálne právo zastupovať tam našu cirkev, pretože v roku 1977 patril k otvoreným odporcom Charty 77. Farár Štefan Jakoby mu to aj pripomenul otvoreným listom z 31. decembra.

Na stretnutí sa určili koordinátori pracovných skupín pre rozličné oblasti cirkvi, napr. cirkevná ústava, ekuména, mládež, Tranoscius, tlač, sociálna práca, vnútorná misia. Okrem farárov sa tu mali angažovať aj laici, napr. JUDr. Milan Borsek z Košíc, Ján Vecan z Košíc, JUDr. Ján Juran z Bratislavy, Ing. Ján Kováč z Bratislavy, Pavol Cuker z Liptovského Mikuláša. Treba hneď aj povedať, že nie všetky skupiny vyvíjali svoju činnosť, resp. po zániku VPN sa potom pretransformovali do nových pracovných skupín v rámci oficiálnych cirkevných štruktúr (napr. práca na novej cirkevnej ústave, mládež, vnútornomisijný výbor). Prijal sa Dokument č. 3, v ktorom VPN rozšírilo svoje pôvodné štyri požiadavky o ďalšie tri. Doslova sa uvádza:

„V náväznosti na Dokument č. 2 predkladáme ďalšie požiadavky:

5. Žiadame okamžitý prístup do cirkevnej tlače a zrušenie akéhokoľvek cenzúrneho zasahovania generálnym biskupom a uverejnenie všetkých našich dokumentov.

6. Žiadame, aby všetky stupne cirkevnej správy akceptovali vytvorené pracovné skupiny VPN pre jednotlivé oblasti života v cirkvi. VPN v SECAV vytvorilo tieto skupiny z dôvodu, že vedenie cirkvi nebolo doteraz schopné v potrebnom rozsahu reagovať na potreby cirkvi v nových podmienkach. Predpokladáme spojenie existujúcich oficiálnych komisií s pracovnými skupinami VPN.

7. Žiadame, aby v súčinnosti VPN v SECAV boli postupne vytvorené predpoklady pre slobodné demokratické voľby na všetkých stupňoch cirkevnej správy.“

Pretože sa ukázalo, že cirkevné vedenie doteraz ignorovalo všetky požiadavky a snažilo sa ich pred verejnosťou dezinterpretovať, VPN apelovala na predstaviteľov cirkevných zborov, aby oboznamovali svoje zbory s dokumentmi VPN. Naviac VPN nemalo nijaký prístup do cirkevnej tlače, ktorá spolu aj so svojimi redakciami bola úplne v rukách najvyššieho cirkevného vedenia.

5. „Reakcie“ a reakcie

Vedenie cirkvi oficiálne reagovalo na prvé dva dokumentyStanoviskom Generálnej rady adresovaným začiatkom januára 1990 na všetky farské úrady. Obsahom Stanoviska bolo odmietnutie požiadaviek VPN a v podstate falošné seba ospravedlňovanie, ktoré nieslo viditeľný rukopis generálneho biskupa. Pravú tvár prístupu cirkevného vedenia k aktivitám a požiadavkám VPN odhaľuje časť zápisnice zo zasadnutia zboru biskupov a seniorov v Bratislave 8. januára 1990, kde sa doslova píše:

„Dp. biskup dr. Ján Michalko oboznámil prítomných s účelom stretnutia. Oznámil, že v cirkvi vzniká hnutie VPN, ktoré nemá ústavný základ. Mimo 3 najvyšších grémií cirkvi nemôže jestvovať iné. Preto prehlásenia Koordinačného výboru VPN nemajú právnu silu – môžu byť kvalifikované ako nezákonné.“

Posledná veta by znela mimoriadne hrozivo pre všetkých aktivistov VPN, keby len pred niekoľkými dňami neboli zrušení štátni cirkevní tajomníci a eštébácky dozor nad cirkvou a farármi. Výsledkom by bolo prinajmenšom odobratie štátneho súhlasu a prokomunistické vedenie cirkvi by si ako vždy len umylo ruky. Biskup Michalko zrejme zabudol, že VPN je riadne zákonom uznané hnutie v štáte a zabudol aj na to, že sa približne pred týždňom vrátil z pražského Hradu, kde sledoval voľbu Václava Havla, podporovaného aj Verejnosťou proti násiliu. Hovorilo sa dokonca, že sám pomýšľal na GBÚ založiť vlastné VPN ako „trucpodnik“ už jestvujúcemu v cirkvi.

Temer všetci vtedajší seniori, členovia generálneho presbyterstva a všelijakých cirkevných grémií podporovali oficiálne vedenie cirkvi, niektorí zúrivejšie, iní mĺčky.

Ako svetlý bod v tejto temnote je počin vtedajšieho dozorcu Východného dištriktu MUDr. Karola Wurma, ktorý vo svojom otváracom prejave na zasadnutí generálneho presbyterstva 9. januára 1990 v Bratislave doslova povedal:

„Za niekoľko týždňov sa uskutočnili zmeny, ktoré by sme ešte prednedávnom považovali za nemožné. Zrútila sa zdanlivo neotrasiteľná budova vševládnej strany, rozpadol sa jej široko rozvetvený mocenský aparát, ktorý po štyri desaťročia dirigoval všetko dianie od veľkých miest až po najmenšiu dedinu, a to nielen politicky, ale vo všetkých oblastiach hmotného i duchovného života.

… Odvtedy mal generálny biskup prejavy v televízii a v rozhlase. V chrámoch sme vypočuli vyhlásenie konventu (poznámka: generálneho) a pastiersky list našich biskupov. V sprievode hojných biblických citátov sme sa dozvedeli, že sme doteraz trpeli, že sme mali strach a že sa kajáme. Vynára sa otázka: Kedy sme hovorili úprimne? Teraz alebo za uplynulé desaťročia, keď sme si pochvaľovali ruku, ktorá nás potláčala a keď sme umlčovali každého, ktorý mal inú mienku?

…Ako to bolo v cirkevných grémiách? Členmi sa mohli stať len kandidáti schválení štátom i vedením cirkvi. Schádzali sme sa, jednali sme, dohadovali sme sa neraz aj dlho a bojovne. Ale po hlasovaní vysvitlo, že všetko bolo zbytočné, lebo záležitosť bola vopred dohovorená a dohodnutá so sekretariátom ministerstva. Nie div, že úplne poklesla autorita grémií, ale aj autorita seniorov a dištriktuálnych biskupov. Zaužíval sa zvyk, že kto si chcel niečo vybaviť, musel sa obrátiť na GBÚ, prípadne, ak si trúfol, aj poza chrbát generálneho biskupa priamo na sekretariát. Poľutovaniahodná vec, že sa našli farári, ba i seniori, ktorí si získavali zásluhy udávaním a očierňovaním spolubratov. Veľa nešvárov sa nahromadilo aj okolo obsadzovania fár a prijímania peňažných darov v tejto súvislosti. Vnútrocirkevná kritika sa nestrpela a kto si nedal povedať, privodil si súd, ak nie pre iné, aspoň pre „crimen laesae majestatis“. Cirkevné súdy sa v posledných rokoch neobyčajne rozmnožili.

Neraz nám bolo zdôrazňované, že v našej cirkvi panuje demokracia. Raz padlo na generálnom konvente dokonca slovo o Kristokracii. Ale kto má oči na videnie, zistil, že v skutočnosti vládlo direktívne riadenie sústredené v osobe generálneho biskupa a pod tesným dozorom štátu. K osobným vlastnostiam generálneho biskupa patrí mimoriadna pracovná energia, ktorá priniesla mnoho dobrého, ale spôsobila aj to, že chcel riešiť všetko sám, že si nevedel nájsť vhodných spolupracovníkov a dať im dôveru, že nepozná sebakritiku a preto neznáša kritiku.

….Ako ďalej? Odpadol štátny dozor, ale pád štátneho aparátu otriasol aj tými, ktorí boli s ním v úzkom spojení. Aj v cirkvi nastáva sloboda prejavu a ozýva sa kritika, ktorá bola po desaťročia umlčovaná. …

…A tak stojí vedenie cirkvi pred dilemou: pokúsiť sa o prežitie v nezmenenom zložení alebo voliť cestu demokratickej reformy. Podobne ako politickí predstavitelia ani väčšina našich cirkevných funkcionárov nebola zvolená demokratickou cestou, ale spôsobom doteraz obvyklým: s jediným kandidátom. Teraz po veľkom zemetrasení vychádza najavo, že nie všetci majú dôveru svojich voličov. Buď ju nemali ani pred voľbou, alebo ju stratili počas funkcie.

Za tohto stavu ostáva jediné demokratické riešenie, a to: aby počnúc od seniorov až po vedenie cirkvi každý funkcionár, či duchovný alebo svetský, dal svoj mandát k dispozícii s tým, že svoj úrad bude vykonávať naďalej do tej doby, kým bude po utíšení prechodných zmätkov svojimi voličmi v úrade potvrdený alebo nie.

… oznamujem, že sa dnešným dňom vzdávam funkcie dozorcu Východného dištriktu i členstva v cirkevných grémiách…“

Netreba ani dodávať, že tento čin a táto reč MUDr. Wurma vyvolala u ostatných členov generálneho presbyterstva veľkú nevôľu. Snažili sa jeho reč utajiť pred verejnosťou, pretože sa svojich funkcií nemienili vzdať za nijakú cenu. Wurmovo vzdanie sa funkcie bolo veľkým prekvapením aj pre členov VPN. Poznali ho ako jemného a distingvovaného pána, nemali proti nemu nikdy nijaké výhrady a ani by ich nikdy nebolo napadlo žiadať od neho niečo podobné. Keď sa členstva v generálnom presbyterstve dokonca vzdal aj senior Ján Midriak, vyhlásili to „michalkovci“ doslova za zradu, pretože seniora Midriaka dovtedy považovali za svojho človeka.

Potešiteľnou bola skutočnosť, že na adresu Koordinačného výboru VPN v Ružomberku postupne prichádzali písomné vyjadrenia podpory z viacerých cirkevných zborov (napr. Holíč, Nitra) podpísané aj zborovými presbytermi, podporné prehlásenia seniorátov (napr. Považský, Gemerský, Šarišsko-zemplínsky) podpísané farármi dotyčného seniorátu i súhlasné stanoviská jednotlivcov. Samozrejme sa vyskytli i anonymy, ktoré hrubo útočili na viacerých členov VPN a obviňovali ich, že usilujú len o funkcie v cirkvi. Vyskytli sa aj prípady niektorých farárov, ktorí sa snažili aktivitou vo VPN pozakrývať svoju predchádzajúcu kolaboráciu s komunistickým režimom alebo si vyriešiť svoje osobné spory s biskupom Michalkom. A kvôli objektivite treba povedať, že bolo dosť aj takých farárov, ktorí celú prácu VPN sledovali len z diaľky, pasívne vyčkávajúc, ako to všetko dopadne.

6. Hladovka Ondreja Sýkoru

Všetky doterajšie rozhovory s biskupom Michalkom, ak ich vôbec bol ochotný pripustiť, boli neúspešné, čo sa týka jeho odstúpenia z funkcie. V tomto jeho odmietavom postoji ho, ako vidíme, podporovali a utvrdzovali temer všetci členovia vtedajších cirkevných grémií, aj keď niekedy v osobnom rozhovore medzi štyrmi očami s členmi VPN hovorili niektorí z nich niečo celkom iné.

Do tejto situácie mimoriadne prekvapivo zasiahol laik RNDr. Ondrej Sýkora z Bratislavy, aktívny člen VPN. Rozhodol sa držať hladovku dovtedy, pokiaľ biskup Michalko neodstúpi z funkcie. Hladovku začal 7. januára 1990. Spočiatku tomu biskup Michalko nepripisoval nijakú váhu a vec ignoroval. Niektorí z „jeho“ ľudí sa snažili celú skutočnosť zľahčovať dokonca znevažovaním Ondreja Sýkoru. Ondrej Sýkora však nepovolil a po pár dňoch jeho hladovky hrozilo, že Michalko utŕži obrovskú blamáž a v podstate bude mať Sýkoru na svedomí.

Za tejto situácie biskup Michalko súhlasil s rozhovorom so zástupcami VPN 19. januára 1990. VPN k rozhovoru vyslalo svojich zástupcov: RNDr. Ondrej Sýkora (ešte stále držiaci hladovku), farári Daniel Veselý, Branislav Kolény, Daniel Midriak, Bohdan Hroboň, Milan Horínek, Dušan Kováčik a laik JUDr. Ján Juran. Pretože sa na Michalkovej strane rozhovoru okrem neho zúčastnili len štyria ľudia (jeho dcéra a právna zástupkyňa JUDr. Darina Michalková, generálny presbyter Ing. Ján Valenta z Bratislavy a farári Ladislav Fričovský a Dr. Ivan Tóth), Michalko si vymohol, že aj za VPN sa rozhovoru môžu zúčastniť len prví štyria z určenej delegácie. Nechcel byť – podľa neho – v nejakej početnej nevýhode. Zástupcovia VPN ustúpili a tak Hroboň, Horínek, Kováčik a Juran čakali vo vedľajšej miestnosti na GBÚ na výsledok rozhovoru. Výsledkom rozhovoru bolo rozhodnutie biskupa Michalku, že v čase od 15. februára do 28. februára 1990 odovzdá úrad generálneho biskupa do rúk biskupa Západného dištriktu Dr. Rudolfa Koštiala a k 1. marcu odíde do dôchodku.

Po skončení tohto rozhovoru pokračovalo jednanie už za účasti všetkých členov delegácie VPN a aj za účasti tvrdého „michalkovca“ a člena generálneho presbyterstva Ondreja Bencúra z Dolného Kubína s Dr. Miroslavom Kýškom, generálnym tajomníkom a vedúcim úradu GBÚ. Delegáti VPN ho vyzvali, aby aj on v súvislosti s odchodom generálneho biskupa do dôchodku odovzdal svoju funkciu. Dr. Kýška výzvu prijal a prisľúbil, že sa funkcie vzdá tiež k 1.marcu 1990.

Môžeme povedať, že toto bolo prvé a základné víťazstvo VPN a to najmä vďaka obetavému Ondrejovi Sýkorovi, ktorý až teraz po 12 dňoch veľkého fyzického vyčerpania ukončil svoju hladovku. Nič na tom nezmení ani skutočnosť, že Michalko svoj sľub nedodržal a všelijakým taktizovaním a vyhováraním sa si pobyt na biskupskom stolci ešte o nejaký mesiac predĺžil.

7. Tranoscius

Otázkou Tranoscia, ktorý v tom období bol len tzv. účelovým zariadením cirkvi, sa zaoberalo VPN na svojom piatom zhromaždení v Ružomberku 6. februára 1990. Už predtým oslovilo vtedajšieho vedúceho účtovníka Tranoscia Ing. Pavla Cukera, aby všetky svoje kritické výhrady, ktoré mal voči riaditeľovi Tranoscia Dr. Miroslavovi Kýškovi a voči Správnej rade Tranoscia vedenej biskupom Michalkom a o ktorých hovoril len medzi štyrmi očami s niektorými predstaviteľmi VPN, predniesol aj v písomnej podobe na oficiálnom stretnutí VPN. Spočiatku sa zdráhal, pretože Dr. Kýška zakázal podávať o Tranosciu akékoľvek informácie. Nakoniec tak urobil práve na spomínanom zhromaždení.

Ukázalo sa, že Tranoscius je ešte stále závislý od tzv. Cirkevného nakladateľstva v Bratislave, vytvoreného komunistickým proticirkevným režimom. Úlohou tohto nakladateľstva bolo vykonávať cenzúru a absolútnu štátnu kontrolu nad vydávaním náboženských publikácií. Ďalej sa ukázalo, že Tranoscius má na sklade obrovské množstvo ležiakov, ako boli všelijaké mierové publikácie a zborníky zostavené biskupom Michalkom, pričom bol nedostatok napr. modlitebných knižiek. V poslednom období sa ukázalo aj nehospodárne vydávanie v premrštených nákladoch niektorých publikácií, ako bol napr. nástenný kalendár na rok 1990. Finančné straty boli zapríčinení často diletantským a svojvoľným počínaním riaditeľa Kýšku.

Po obsiahlej diskusii predložilo VPN požiadavky:

1. Odstúpenie riaditeľa Dr. Miroslava Kýšku a vymenovanie Ing. Pavla Cukera za dočasného správcu.

2. Doplnenie Správnej rady Tranoscia o nových členov (Dušan Albíni, Juraj Torok, Milan Horínek, Ivan Kadlečík, Pavol Gabriš), dokiaľ nepríde k novým voľbám.

3. Vrátenie celej budovy Tranoscia, včítane predajne Kniha.

4. Zriadenie vydavateľstva Tranoscius, nezávislého na štátnej ideológii, ako riadnej akciovej spoločnosti, akou aj bol do roku 1953.

5. Vydávanie náboženskej literatúry, krásnej literatúry, literatúry faktu o osudoch väznených farárov v období komunizmu.

6. Okamžité zastavenie reedície konfirmačnej príručky Jána Konvita, pretože príručka je zastaralá a existujú aj modernejšie príručky.

Ako sa aj dalo čakať, Miroslav Kýška kritiku odmietol. Myšlienka obnoviť Tranoscius spred obdobia jeho komunistickej likvidácie sa však naplno ujala, až keď sa na prelome rokov 1990 a 1991 stal akciovou spoločnosťou. Jeho prvým riaditeľom sa stal Dušan Albíni a predsedom Správnej rady Daniel Veselý, obidvaja riadne zvolení na prvom valnom zhromaždení akcionárov obnoveného Tranoscia.

8. VPN rozbieha činnosť pracovných skupín

Na tomto istom zhromaždení VPN referovali niektorí koordinátori pracovných skupín o sľubne sa rozbiehajúcej aktivite ich skupín.

Koordinátor pre masmédiá Pavol Gabriš informoval o rozhlasovom náboženskom vysielaní, ktoré začne na národnom okruhu Bratislava v posledný februárový týždeň, a o plánovaných rozhlasových evanjelických službách Božích z Bratislavy-Prievozu v nedeľu 11. marca 1990.

Členovia skupiny pre deti a mládež pripravovali prvé pracovné stretnutie zástupcov mládeže na 24. februára 1990 v Ružomberku.

Do Piešťan sa pripravovalo zvolanie zakladajúcej konferencie stavovskej organizácie farárov pod názvom Združenie evanjelických duchovných (ZED), ktorá nadviazala na komunistami zrušenú kňazskú organizáciu SPEVÁK, a následne zakladanie združení aj na seniorátnej úrovni.

Na adresu Koordinačného výboru VPN sa od januára 1990 obracali zástupcovia viacerých zborov, v ktorých dochádzalo už dlhšie k ostrým stretom medzi cirkevníkmi a farármi, pretože vtedajšie vedenie cirkvi situáciu z rozličných dôvodov zámerne dlho neriešilo, resp. držalo ochrannú ruku nad dotyčnými farármi a veci sa snažilo zamiesť pod koberec. Tak vzniklo hnutie VPN napr. aj v cirkevnom zbore Hybe a jeho zástupcovia dokonca aj s predstaviteľmi obce sa obracali na Koordinačný výbor o pomoc. V niektorých z týchto cirkevných zborov došlo k náprave, až keď sa zmenilo vedenie cirkvi, v niektorých – ako vieme – problémy pretrvávali viac rokov.

9. MUDr. Milan Kostra a jeho Zamyslenie

Neodmysliteľnou postavou VPN bol MUDr. Milan Kostra, lekár v Žiline a aktívny člen tamojšieho cirkevného zboru, ktorý sa so svojou príslušnosťou k cirkvi neskrýval ani počas ateistického komunistického režimu. V druhej polovici februára 1990, keď vrcholili otvorené i anonymné útoky proti členom VPN, rozšírilo VPN jeho na piatich husto písaných stranách Zamyslenie sa nad dnešnou situáciou Slovenskej evanjelickej cirkvi. Doslova sa v Zamyslení uvádza:

„Každý vie, že štátna moc a vedúca sila štátu v rokoch 1948–1989 programovo a na širokej mocenskej báze hlásala nezmieriteľnosť s kresťanstvom, vnucovala mu ateistickú filozofiu a praktiky a na druhej strane ho za pomoci niektorých príslušníkov cirkvi takticky zneužívala pre svoje vlastné, s kresťanstvom len navonok spoločné ciele. Tak napríklad v službách štátnej moci do určitej miery bola i „teológia tvárou k životu“ a „mierové poslanie“. … Hlásateľov a stúpencov tejto ideológie obdarúvala vládnuca moc rozličnými výhodami a umožňovala im život na cirkevnom i verejnom výslní, kým stúpencom nekompromisnej luteránskej teológie pripravila život v tieni, plný nepríjemností a strádania.

… Platilo všeobecne známe pravidlo o tom, čo musel dať človek v reálnom socializme za život na výslní: musel umlčať svoje svedomie, stratiť ak nie celú, ta aspoň základný rys svojej kresťanskej identity. Každý sám z vlastnej vôle i pri plnom vedomí a po dohode so svojím svedomím si vybral postavenie „väzňa bez výhod“ (radoví príslušníci cirkvi), „väzňa so sprísneným režimom väzenia“ (tí, čo boli obyvateľmi rozličných väzníc) a postavenie „väzňa s výhodami“ (ten, ktorý požíval pozoruhodnú honorovanú dôveru väzenskej správy, t.j. štátnej moci). Na jednej strane nás teda všetkých spájal štatút väzňa, ale na druhej strane rozdeľoval stupeň a kvalita spolupráce s väzenskou vrchnosťou!…

… Bývalí „väzni s výhodami“ a ich spojenci a priatelia odmietajú kritiku a aktivitu bývalých „väzňov bez výhod“ a „väzňov so sprísneným režimom väzby“ a na svoju obranu uvádzajú rozličné argumenty.

Niektorí uvádzajú, že kritici urážajú cirkevný majestát. Ale: neurážal a neponižoval nie len iných ale aj sám seba ten, kto roky nepočúval a ani dnes nechce počúvať hlas tých, ktorých má reprezentovať, ale pozorne počúval hlas tých, ktorých nereprezentoval? Neoddáva sa falošným ilúziám? Ako si ho teda majú ctiť iní? … A nie sú výčitky proti tzv. škandalizovaniu niekedy aj pokusom predlžovať prežívanie starých štruktúr? …

Tvrdí sa, že spolupráca „väzňov s výhodami“ s väzenskou správou prinášala mnohé úľavy ostatným väzňom a bola prospešná pre celú cirkev. Nepísaný zákon o kolaborácii hovorí o nutných a nepodstatných výhodách, ktoré dopadajú na okolie kolaborantov. Bez toho by kolaborácia bola nezmyselná, pre vládnucu moc nerentabilná. Viac-menej nepatrný prídavok na zlej strave, trochu viac svetla a vzduchu v dusných a tmavých celách však nelikviduje skutočnosť väzenia. Je obvyklým nástrojom k otupovaniu duchovnej odolnosti väzňov v každej väznici na svete, nástrojom k vyvolávaniu pocitu vďačnosti „väzňov so sprísneným režimom“ voči väzenskej vrchnosti a voči „väzňom s výhodami“. Božie cesty sú iste mnohokrát nevyspytateľné. Ale ja odmietam nemorálnosť a zlo páchané ľuďmi, ponižujúcu kolaboráciu dávať do súvisu s Božou vôľou. A tak teda tendencia bývalých „väzňov s výhodami“ požadovať od bývalých „väzňov bez výhod“ a „väzňov so sprísneným režimom“ aj po oslobodení úctu a vďačnosť vynútenú vo väzení a aj snaha ponechať si, ak nie natrvalo tak čo najdlhšie, výhody získané v období väzenského života aj po oslobodení nie sú normálne a ani morálne a už vôbec nie kresťanské.

Spolupráca s väzenskou správou nebola nutná a bola cirkvi na škodu napriek určitým tzv. „ziskom“. …

Sú ľudia, ktorí obhajujú kolaboráciu i tvrdením, že ktosi musel túto funkciu prevziať a nemožno vylúčiť, že iný by to bol robil ešte neprijateľnejšie, alebo dokonca, že bez robenia kompromisov by nebola cirkev nič získala, bola by upadala a zanikla. To sú odvážne a neprijateľné tvrdenia históriou nepodložené, ale vyvracané. A či smieme páchať a ospravedlňovať malý hriech tým, aby sa snáď (podľa nášho súdu) predišlo väčšiemu?!…

Kritická skupina kňazov a laikov v cirkvi bola označená za samozvaneckú, ktorá nemá legitímne právo vystupovať v mene našej cirkvi. Hlasno sa tvrdí, že je nezákonná. Ale ona naozaj nehovorí za cirkev, ale len za tých, ktorí sa k nej dobrovoľne hlásia. A tých nie je málo. Za tých hovorí zákonne, právom, s ich súhlasom a poverením. Uvedená výčitka ma udivuje aj preto, že ak porovnávam „nezákonnosť“ tejto skupiny s tzv. zákonnosťou starého vedenia cirkvi, zisťujem vlastne väčšiu až vyslovenú nezákonnosť v minulosti. Každý predsa vie, že do funkcií boli dosadzovaní ľudia vybraní alebo odsúhlasovaní ateistickou štátnou mocou, teda nádejní kolaboranti, ktorí boli príslušnými cirkevnými útvarmi a cirkevníkmi dodatočne povinne a až na maličké výnimky odvážlivcov poslušne schvaľovaní! Vďaka Pánu Bohu nejeden z nich sklamal štátnu moc a zachoval si svoju kresťanskú identitu. Náš nemalý hriech však je, že sme sa proti tejto praxi nevedeli masovo a rozhodne postaviť. …

… Požiadavka, aby generálny biskup odstúpil čo najskôr zo svojej funkcie, je oprávnená, lebo nekonal vždy tak, ako by bol mal konať generálny biskup luteránskej cirkvi. Že Generálny biskupský úrad bol nástrojom štátu na ovládanie cirkvi, dokazuje minulosť. … Ak hlas tých, ktorí volili brata generálneho biskupa, sa vyhlasuje za vôľu Božiu, prečo nie je chápaný ako vôľa Božia aj dnešný hlas tých, ktorí žiadajú jeho abdikáciu?… “

10. Ukončenie činnosti VPN

Aktivita viacerých členov Koordinačného výboru VPN pomerne ochabla hneď potom, ako Dr. Ján Michalko prisľúbil, že sa zriekne funkcie generálneho biskupa. Keď však svoj sľub nesplnil a svoje odstúpenie preťahoval, aktivita znovu nakrátko vzrástla. Po jeho definitívnom odstúpení k 1. aprílu 1990 aktivita však znovu upadla, resp. sa zmenila len na osobné záujmy jednotlivcov o obsadenie funkcie generálneho biskupa. Následná voľba nového predsedníctva generálnej cirkvi (biskup Pavol Uhorskai, dozorca MUDr. Milan Beňo) v septembri 1990 sa už udiala bez priameho vplyvu VPN.

S odstupom času sa dá dnes povedať, že niektorí videli vo VPN predsa len platformu na naplnenie svojich osobných ambícií. Napriek tomu to bola práve VPN, ktorá otriasla zdanlivo neotrasiteľnou pozíciou „nomenklatúrnych“ kádrov v cirkvi a dala šancu na nastolenie demokratických pomerov v cirkvi.

Začiatkom mája 1990 vydalo VPN svoj tretí spravodaj (okrem troch dokumentov vydalo VPN celkove štyri spravodaje). V ňom uverejnilo otvorené listy Štefana Jakobyho, Branislava Kolényho a Daniela Midriaka. Poslední dvaja reagovali na rozlúčkový list Dr. Jána Michalku pri vzdaní sa funkcie generálneho biskupa.

Ako spontánne VPN vzniklo v decembri 1989, tak spontánne bez nejakého oficiálneho zakončenia aj prestalo fakticky existovať koncom roka 1990. Jedno z posledných stretnutí VPN sa uskutočnilo v Ružomberku 8. októbra 1990. Zúčastnili sa ho už aj členovia výboru novovzniknutého ZED-u, predsedovia novovzniknutých seniorálnych pastorálnych konferencií a novozvolený generálny biskup Pavol Uhorskai. Posledná požiadavka VPN o slobodných a demokratických voľbách sa začala napĺňať na Synode v Liptovskom Hrádku roku 1991, kedy došlo k novelizovaniu starej komunistickej cirkevnej ústavy a cirkevní predstavitelia včítane biskupov prestali byť volenými na doživotie.

Podľa osobného archívu a na základe vlastných spomienok zapísal Štefan Jakoby