Hlas, ktorý nezapadol

Štefan Jakoby (*26. júl 1941–† 22. marec 2012)

„Ako sa tam tí ľudia vošli?“ – tak zaznela niekoľkokrát otázka vyjadrujúca prekvapenie, keď sme pred viac ako šiestimi mesiacmi 25. marca v malej oravskej dedinke Jasenová stáli okolo rakve Štefana Jakobyho vynesenej z kostola na hlavnú ulicu a čakali, kým celé pohrebné zhromaždenie vyjde a prejde obcou na jej okraj, kde mala zaznieť posledná rozlúčková pieseň. Stál som oproti vchodu do kostola na protiľahlej strane parku, ktorý je pred kostolom, a asi navždy mi zostal ten prekvapujúci pocit niečoho, čo ako keby sa nechcelo skončiť, keď z dverí stále a stále vychádzali ľudia a bežný odhad mi naznačoval, že by tam už nikto nemal byť, že tí, ktorí už sú vonku, sa tam predsa nemohli ani vojsť. A to početné vyprevádzajúce zhromaždenie sa mi stalo obrazom vplyvu, ktorý mal Štefan v našej cirkvi i slovenskom okolí.

Bol to farár, kazateľ i občiansky aktivista – na určitú dobu v deväťdesiatych rokoch sa stal aj starostom obce – ktorý bol nepríjemný v dobách „žiarivých zajtrajškov“, v dobách socializmu a normalizácie sedemdesiatych rokov nielen vedeniu cirkvi, ale aj a predovšetkým vedúcej sile v štáte. Nejavil ani náznak snahy prispôsobovať svoje vyjadrovanie a prejavy očakávaniam a požiadavkám tých „vyššie postavených“. Štátna tajná bezpečnosť ho vo svojich záznamoch viedla ako nepriateľskú osobu a zobrala mu pas, cirkevné vedenie ho držalo v malom dedinskom zbore, kde si mohol hovoriť, čo chcel, ďaleko sa to nemohlo dostať. Štefan v Jasenovej zažil dokonca ešte aj po roku 1989 na konci Mečiarovej éry v roku 1998 cenzúru, keď Slovenský rozhlas po dohode s vtedajším cirkevným vedením neodvysielal služby Božie nahrané v Jasenovej s jeho kázňou, pretože v nej otvorene kritizoval zlodejské praktiky vtedajších mocných.

Tie „stojaté vody“ a mentálna nehybnosť prostredia ho viedli k vytváraniu kontaktov s českými disidentmi a odporcami komunistického režimu, no pôsobili aj na jeho únavu z pomerov, ktorá sa prejavila ochotou emigrovať. A tak, keď mu na konci osemdesiatych rokov doniesli a vrátili pas a naznačili, že by mu bolo lepšie na západe, urobil ten krok a z cesty do západného Nemecka sa nevrátil. Našťastie sa „večné časy socializmu“ onedlho skončili a Štefan sa na cestu domov vybral. Lebo by bolo bývalo škoda, keby sa nebol podieľal na následných zmenách, tak ako by bolo bývalo škoda, keby za tých skorších časov nebol býval hovoril to, o čom druhí mlčali. „Hlas volajúceho na púšti“ sa zdá neraz zbytočný, nepotrebný, pragmatikom pripadá ako neuvážené míňanie energie, neskôr sa však ukáže, že to nebola nezodpovedná svojvôľa tvrdohlavca, ale poslanie proroka. A ten rozsiahly zástup vyprevádzajúcich sa mne osobne stal príkladom hlasu, ktorý napriek vonkajšiemu zdaniu nezapadol.

Štefan zomrel na nedostatok kyslíka. Jeho pľúca nedokázali nakoniec okysličiť pre telo potrebné množstvo krvi. V posledných rokoch sa mu Tatry, po ktorých tak rád chodil, stali miestom liečenia. Pohyb mu však robil stále väčší a väčší problém. Zo žalmistovho určenia: „Čas nášho života je sedemdesiat, pri dobrej sile osemdesiat rokov…“ sa dostal sotva cez tú spodnú hranicu. Príbeh jeho života, ktorý by sa mal a dal podrobnejšie rozprávať, je svedectvo o tom, že zmysel nie je v dĺžke, ale v hĺbke: kam človek dohliadne, čo uvidí a rozpozná a aké svedectvo podá.

Štefanovo svedectvo bolo pravdivé. Mnohí sme zaň vďační.