Je 7 měsíců po teroristickém útoku Hamásu na území Izraele. V Pásmu Gazy probíhá válka proti Hamásu. Vnímáme trauma, které tento útok způsobil v izraelské komunitě, ale také v židovské komunitě na celém světě. Vnímáme také značnou míru podpory, kterou mají obě strany – jak izraelská, tak také palestinská. Současně je ale také zřetelná nevyváženost sil, která se projevuje velkým množstvím obětí, většinou civilních na palestinské straně. Situace ve Svaté zemi se odráží do zjitřené atmosféry na celém světě a ovlivňuje vzájemné vztahy židů, muslimů a křesťanů. Jak vypadá situace z pohledu zblízka? Nataša Dudinská se před nedávnem přestěhovala do České republiky právě z Izraele.
Jak dlouho jste pobývala v Izraeli a čemu jste se tam věnovala?
Žila som v Izraeli od roku 1993, čiže 30 rokov. Venovala som sa hlavne dokumentárnemu filmu, vyštudovala som tam aj filmovú školu. Vychovala som dcéru, ktorá má dnes 24 rokov. Venovala som sa tiež spoločnému židovsko-arabskému alebo palestínsko-izraelskému aktivizmu za mier a za ukončenie izraelskej okupácie palestínskych území. Celých tých 30 rokov som žila v Jeruzaléme, v krásnej štvrti Katamón.
Jaké důvody měl váš návrat?
Nie som si istá, či som sa už úplne vrátila do Prahy, ale odišla som v novembri a rozhodnutie nesúviselo s tou prebiehajúcou vojnou, potrebovala som nejakú zmenu. Je možné, že sa po roku, či pár rokoch vrátim zase späť do Izraela.
Přestože jste teď v Praze, jste v kontaktu se svou rodinou a s přáteli v Izraeli. Jaká je tam atmosféra?
Vo veľmi blízkom kontakte som jednak s dcérou, jednak s priateľmi a dianie samozrejme sledujem. Aj keď som si chcela dať trošku pauzu, tak to veľmi nejde, pretože neustále sledujem, čo sa tam deje. Ja som aj ten prvý mesiac vojny zažila. Bola som v Izraeli, keď došlo k tomu brutálnemu útoku Hamásu na juhu krajiny. Bola to veľmi traumatizujúca skúsenosť pre všetkých Izraelčanov. Ten šok z toho, čo sa dialo, bol obrovský. Jednak z toho, že sa to vôbec stalo, že sa mohol stať v Izraeli tak obrovský útok, a tiež z toho, koľko bolo obetí a koľko bolo unesených. Zároveň Izrael je dosť malá krajina a všetci sa tam poznajú, takže takmer každý, aj keď sa ho to netýkalo priamo, poznal niekoho z ľudí, ktorí zahynuli alebo ktorí boli unesení, prípadne poznal niekoho, kto ich pozná. Všetci to strašne prežívali.
Na druhej strane, pretože voči izraelskej politike chovám veľmi kritický postoj a vždycky som bola aktívna v palestínsko-izraelských aktivitách proti okupácii a za mier, tak mi od začiatku bolo dosť jasné, že izraelská odveta bude veľmi krutá a že vlastne nič nevyrieši. Bohužiaľ približne posledných 20 rokov, respektíve od druhej intifády a určite odkedy vládne v Izraeli Netanjahu, sa Izrael veľmi zasekol a vlastne odmietal všetky možnosti k tomu, aby sa mierový proces obnovil a aby vôbec mohol vzniknúť palestínsky štát. Okupácia sa prehlbovala, takže vlastne postavenie Palestínčanov sa neustále zhoršuje a zhoršovalo. Pocity moje a pocity ľudí z môjho okolia boli také, že na jednej strane sme boli vydesení tým, čo sa stalo Izraelčanom, na druhej strane sme sa strašne báli toho, čo teraz príde, pretože izraelské vedenie už dlhé roky verí iba na vojenské riešenie konfliktu. Alebo presnejšie povedané, Benjamin Netanjahu presadzoval politiku managementu konfliktu, nechcel ho riešiť a podarilo sa mu presvedčiť Izraelčanov, že je možné manažovať konflikt, že konflikt nemá riešenie, pretože bola druhá intifáda, kedy boli veľké teroristické útoky proti Izraelčanom. Vtedy Izraelčania stratili vieru v to, že tento konflikt má riešenie, a veľmi si neuvedomovali svoj podiel na tom, že prehlbovanie okupácie neumožňuje riešenie toho konfliktu.
Predstava, že Izrael kruto zaútočí v Gaze, ma dosť desila od začiatku, pretože som vedela, že obete budú hrozné, aj keď som netušila, že až tak hrozné. Uvedomovala som si, že toto zase nič nevyrieši. Pokiaľ neskončí izraelská okupácia a pokiaľ sa Izraelčania a Palestínčania spolu nedohodnú na politickom riešení, tak bohužiaľ toto násilie bude pokračovať. A to, čo sa deje v Gaze od 7. októbra, je desivé. I keď, samozrejme, Izrael mal plné právo reagovať na taký strašný útok a brániť sa, ale sú rôzne spôsoby bránenia sa. Bohužiaľ, zdá sa, že ten prísľub, že je možné úplne zničiť Hamás, celkom možný nie je. Takže takto vysoké počty obetí na palestínskej strane vlastne nikomu nepomôžu, ani Izraelčanom, ani Palestínčanom.
Můžete přiblížit rozpoložení izraelské společnosti v posledních sedmi měsících?
Veľká časť spoločnosti túto vojnu minimálne v prvých mesiacoch podporovala, pretože sa cítili v silnom ohrození. Zároveň ešte stále nemajú možnosť spracovať
ten traumatický zážitok, pretože ten traumatický zážitok pokračuje. Na izraelskej strane je asi stotisíc evakuovaných jednak z juhu Izraela, jednak zo severu Izraela, ktorí žijú mimo svoje domovy. Taktiež ľudia ešte stále čakajú na to, aby boli prepustení rukojemníci a zároveň sú strašne naštvaní na Benjamina Netanjahua a celé izraelské vedenie. Väčšina Izraelčanov si totiž myslí, že vlastne išlo o zlyhanie vlády a samozrejme zlyhanie armády. Vlastne nič sa nerieši, proste len pokračuje vojna a tá atmosféra tam je dosť deprimujúca. Posledný mesiac sú v Izraeli takmer každý deň demonštrácie, ktoré narastajú a ktoré žiadajú od vlády, aby urobila všetko pre to, aby boli prepustení rukojemníci, a aby bolo dohodnuté prímerie. Zároveň čoraz viac Izraelčanov si uvedomuje, že táto vojna neprináša výsledky, ktoré by chceli, a že by bolo dobré ju ukončiť.
Jste v kontaktu i s nějakými palestinskými známými?
Momentálne nie som veľmi priamo v kontakte s palestinskými priateľmi, teda okrem bývalých kolegov. Posledné štyri roky, predtým než som prišla do Prahy, som pracovala v neziskovej organizácii izraelských a palestínskych novinárov, ktorá vydáva dva online spravodajské magazíny: +972 Magazine v angličtine a v hebrejštine Sikha Mekomit (Local Call). S nimi som ešte stále v kontakte a hlavne čítam, čo píšu. Takže sledujem aj to, ako sa na vec dívajú Palestínčania v Izraeli, v Gaze i na Západnom brehu. Ľudia v Gaze prežívajú nepredstaviteľné hrôzy, už sedem mesiacov, ohromné straty na životoch, vačšina nevinných obetí, medzi nimi tisíce detí. Zničené domovy, nemocnice, školy, polia, hlad, zúfalý nedostatok pitnej vody a liekov, a predstava návratu k normálnemu životu v nedohľadne. A Palestínčania mimo Gazy to s nimi boľavo prežívajú, pretože ide o ich blízke či vzdialené rodiny, o ľudí, s ktorými majú hlboké kultúrne, národné a historickú väzby.
Dcéra žije v Jeruzaléme, študuje na Hebrejskej univerzite medzinárodné vzťahy a sociálnu prácu. Od škôlky až po maturitu študovala na židovsko-arabskej škole Jad Bejad (Ruka v ruke), takže má tiež veľmi kritické názory voči izraelskej politike a túži po tom, aby sa našlo nejaké mierové spravodlivé riešenie pre všetky strany. Má veľmi veľa palestínskych priateľov a je dodnes aktívna v skupine absolventov tejto školy.
Brutální odveta Izraele vyvolala reakce veřejnosti na celém světě. Demonstrace, okupační stávky na univerzitách a také uplatňování ekonomických a dalších sankcí. Některé jsou namířené vůči okupovanému území Západního břehu Jordánu a některé jsou proti Izraeli vůbec. Jak vnímáte jejich efektivitu a do jaké míry s nimi souhlasíte?
Ja by som rada upresnila, že tie sankcie nie sú proti Západnému brehu, tie sankcie sú proti izraelským násilným osadníkom, ktorí žijú v izraelských osadách na okupovanom Západnom brehu. Teda presnejšie, tie sankcie sú proti určitému počtu týchto veľmi násilných osadníkov. Myslím si, že sú dôležité, pretože izraelská okupácia na Západnom brehu sa strašne prehlbuje a časť osadníkov je veľmi násilná a v podstate útočia takmer denne na Palestínčanov, ktorí žijú v ich okolí. Za posledných sedem mesiacov boli Palestínčania úplne vyhnaní asi z 18 malých dediniek. Je to dosť strašné, čo sa tam deje, a je to dosť v tieni tých hrôz, ktoré sa dejú v Gaze. Izrael si musí uvedomiť, že nie je možné beztrestne sa takto chovať voči Palestínčanom a pokračovať v okupácii, ktorá je v podstate proti medzinárodnému právu, a že Palestínčania majú tiež svoje práva a že ich situácia sa musí nejako vyriešiť. Zároveň si myslím, že aj protesty a demonštrácie po svete sú veľmi dôležité, ak sú namierené na izraelskú politiku alebo na politiku izraelskej vlády. Mám problém s tým, ak sú demonštrácie alebo protesty, ktoré spochybňujú legitimitu štátu Izrael, pretože štát Izrael má právo na existenciu tak ako akýkoľvek iný štát. Je pravda, že v tomto svetovom dianí sa spolu s oprávnenou kritikou izraelskej politiky alebo útokov v Gaze a na Západnom brehu zároveň prehlbuje antisemitizmus, čo je desivé. Tá situácia je zložitá, na jednej strane Izrael je zodpovedný za to, čo robí. Ak sa dopúšťa vojnových zločinov v Gaze, musí sa za ne zodpovedať. Zároveň si nemyslím, že antisemitizmus alebo nenávisť voči všetkým Židom alebo voči všetkým Izraelčanom je správna alebo oprávnená.
Korupční populisté jsou na celém světě. U nás Andrej Babiš, na Slovensku Robert Fico, v Izraeli je to Benjamin Netanjahu. Jaké mezi nimi vidíte shody a jaké rozdíly?
Hlavný rozdiel je v tom, že v Izraeli ide o život, o veľmi veľa životov. Ale inak si myslím, že populisti všade na svete majú niečo spoločného – či v strednej Európe, Trump alebo populisti v iných krajinách – a to je snaha vyvolávať v ľuďoch strach z rôznych vecí a cez to ich ovládať. Vystrašení ľudia sú veľmi ľahko ovládateľní. Je to síce komplexná téma, ale nárast populizmu vo svete má svoje príčiny. Časť ľudí vo svete má pocit, že nie je rezprezentovaná, že jej niečo uniká a že svet sa stáva príliš komplikovaným, a toto populisti vedia skvele využívať. Oblbujú ľudí, sľubujú im hory doly, sľubujú im ochranu pred rôznymi imaginárnymi nebezpečenstvami, ale v skutočnosti pre zlepšenie ich životov nič nerobia, ba práve naopak. Populisti všade na svete majú spoločné to, že im ide iba o moc, o neobmedzenú moc, a preto oslabujú demokraciu a v duchu „rozdeľuj a panuj“ živia v ľuďoch strach zo sveta a nenávisť k inakosti a k iným. Izraelský premiér je dosť skorumpovaný a čelí súdnemu procesu za svoje korupčné kauzy. To je jeden z dôvodov, prečo v posledných rokoch veľká časť izraelskej spoločnosti proti nemu masovo protestuje. Dcéra to nedávno počítala s kamaratmi a zistili, že už 5 rokov chodia takmer každú sobotu večer demonštrovať. Na druhej strane, až do 7. októbra, ho polka spoločnosti podporovala. Z toho bola izraelská politická scéna v dosť patovej situácii a v priebehu 4 rokov boli päťkrát voľby. V roku 2022 bol Netanjahu znovu zvolený, a zostavil veľmi extrémistickú pravicovú vládu, pretože vedel, že iné strany s ním do koalície nepôjdu. Okrem jeho korupčných afér Izraelčanom tiež strašne vadia jeho čoraz menej demokratické praktiky a politika. Ešte predtým, než došlo k útoku Hamásu a vypukla vojna v Gaze, prebiehali v Izraeli 10 mesiacov naozaj veľké masové demonštrácie proti vláde a hlavne proti Netanjahuovi. Dôvodom bola snaha vlády urobiť justičnú reformu, ktorá by veľmi oslabila izraelskú demokraciu a súdnictvo s cieľom, aby okrem iného nemohlo nejak účinne potierať korupciu. Toto sa deje teraz aj na Slovensku. Fico tiež útočí na súdnictvo, útočí na nezávislé médiá a tak ďalej. Ten manuál toho, čo robia populisti, aby si upevnili svoju moc, sa dosť opakuje v rôznych krajinách.
Byl jsem podobně jako Vy před třiceti lety v Izraeli. Tehdy tam vládla docela jiná atmosféra ovlivněná mírovým procesem. Vřelé bylo uzavření míru s Jordánskem. Jiné velké arabské země se zdály být spíše nepřátelské, ale i to se za těch 30 let hodně změnilo. Jak byste charakterizovala ty změny v politickém a regionálním kontextu?
V roku 1993, keď som prišla do Izraela, boli uzavreté mierové dohody z Osla medzi Palestínčanmi a Izraelom a tá atmosféra bola úžasná. Bola veľmi optimistická, nadšená ako medzi Izraelčanmi, tak medzi Palestínčanmi. Aj keď od začiatku niektorí ľavicoví Izraelčania a mnohí Palestínčania kritizovali, že tá dohoda nie je dosť spravodlivá voči Palestínčanom alebo že nedostatočne rieši okupáciu, ale zároveň priniesla strašne veľa nádeje. Vtedy som často cestovala po Západnom brehu a bola som vtedy aj v Gaze a to sa nedá porovnať, to, čo bolo pred 30 rokmi, kedy ľudia mali nádej, že bude lepšie, a dnes, kedy vlastne na oboch stranách je proste číre zúfalstvo. Izraelčania stratili vieru, že tento konflikt má riešenie počas druhej intifády, v nultých rokoch, keď boli časté palestínske teroristické útoky, ale zároveň ju stratili, pretože pravicoví politici im tvrdili, že nie je partner na druhej strane. Bol to vtedy Ehud Barak, ktorý prišiel s tým heslom. Izraelčania začali vtedy fatalisticky veriť, že ten konflikt sa nedá riešiť. A keďže sa konflikt nedá riešiť, tak sa ho nemusíme snažiť riešiť a môžeme ho proste vytesniť. Ale ľudia nemôžu žiť bez nejakej vízie do budúcnosti, bez výhľadu na lepšie časy.
To najhoršie, čo Netanjahu urobil, je to, že presvedčili Izraelčanov, že my môžeme žiť v pohode, budeme ekonomicky prekvitať a zabudneme na Palestínčanov. A Izraelčania tých 15 rokov skoro úplne Palestínčanov vytesnili a slovo okupácia sa takmer vôbec v izraelskej verejnej debate nepoužívalo. Keď presvedčíte ľudí, že môžme žiť v pohode, aj keď našich susedov dusíme pod veľmi tvrdou vojenskou okupáciou, kde nemajú základné ľudské práva, tak to muselo niekedy vybuchnúť. To napätie tam rástlo. Ukázalo sa, že tento konflikt sa musí riešiť a musí sa riešiť politicky.
Mne sa zdá, že je dôležité aj v tejto veľmi depresívnej dobe, keď sme sa prepadli do nejakej nepredstaviteľne hlbokokej priepasti, myslieť na to, že musíme prísť s nejakou lepšou víziou pre budúcnosť, že ľudia musia mať nejakú nádej. Musí byť možné ten konflikt vyriešiť, konflikt má riešenie, ale musí byť vôľa. Samozrejme ani na palestínskej strane momentálne nie je vedenie, ktoré je schopné riešiť ten konflikt. Ale Izrael je ten silnejší v tomto konflikte, lebo je to asymetrický konflikt. Izrael okupuje Palestínčanov, Izrael má sofistikovanú armádu, Palestínčania nemajú štát. To znamená, že Izrael má ďaleko viac možností k tomu iniciovať alebo presadzovať niečo.
Čo sa týka zmien v regionálnom kontexte za posledných 30 rokov, tak okrem iného bol uzavretý mier v 90. rokoch s Jordánskom a pred pár rokmi bol uzavretý mier s ďalšími arabskými krajinami, so Spojenými arabskými emirátmi, Bahrajnom, Sudánom a Marokom.
Tieto mierové dohody boli na jednej strane veľmi pozitívne, pretože je lepšie byť v mieri než v nejakom vojnovom konflikte, i keď Izrael nemal priamy vojnový konflikt s týmito krajinami. Schyľovalo sa aj k tomu, že bude dohoda so Saudskou Arábiou, aspoň tak to prehlasoval Benjamin Netanjahu. Ale takisto ako tieto takzvané Abrahámovské dohody s arabskými krajinami, tak aj to, čo sa chystalo so Saudskou Arábiou, v podstate ignorovalo Palestínčanov. A Netanjahu znova tvrdil, že je možné ignorovať Palestínčanov, že nemusíme riešiť konflikt s nimi, predsa sa dohodneme so všetkými ostatnými Arabmi a na nich zabudneme. Ale to nie je možné, nemôžeme zabudnúť na 5 miliónov Palestínčanov, ktorí žijú v strašných podmienkach a ktorí sú naši najbližší susedia. Okrem toho v Izraeli žije 1 200 000 palestínskych občanov Izraela, ktorých sa konflikt tiež priamo dotýka, aj keď na rozdiel od Palestínčanov na okupovanom Západnom brehu či v Gaze, majú občianske práva a môžu voliť v izraelských voľbách, ale aj tak sú dosť diskriminovaní.
Vôbec celý svet sa zmenil v mnohých ohľadoch za posledných 30 rokov. Ale myslím si, že to, čo sa teraz deje v Izraeli a Palestíne, len ukazuje, že nemôžme takto pokračovať, pretože to bude len horšie a horšie.
Vnímám to tak, že Izrael se zapojuje do konfliktu sunnitského světa proti šíitskému, proti Íránu a naopak to vyvolává napětí i z té druhé strany…
Nie som odborník na konflikt sunnitského sveta proti šíitskemu. V každom prípade je dôležitá pre Izrael spolupráca s partnermi, ako sa aj ukázalo pri nedávnom iránskom raketovom útoku na Izrael, keď sa vďaka spolupráci s USA, Britániou a Jordánskom a nepriamo aj so Saúdskou Arábiou, podarilo Izraelu dobre ubrániť a, i keď útok vyzeral dosť desivo, okrem jedného zraneného dievčaťa sa nič nestalo. Budovať dobré vzťahy a medzinárodné parterstvá je zásadné, ale aj tak nie je možné ignorovať našich susedov, pretože ľudia, ktorí nemôžu dôstojne žiť, ktorí žijú v neslobode, sa vždy budú búriť.
Samozrejme spôsob akým sa Hamás búri, je totálne neprijateľný, pri útoku na Izrael 7. októbra sa dopustil zločinov proti ľudskosti, brutálne zabíjal, páchal sexuálne násilie a odvliekol do zajatia deti, ženy, starých ľudí. Ja nepodporujem ozbrojený boj, ale zároveň ako sa majú ľudia snažiť získať svoje základné práva pod dlhoročnou vojenskou okupáciou? Palestínčania sa o to pokúšali v posledných rokoch mnohými diplomatickými krokmi, ale aj to Izrael kritizoval a označoval za diplomatický terorizmus. Pokúšali sa robiť bojkot a sankcie. To tiež Izrael kritizoval, že je to ekonomický terorizmus. Ale nejako musia bojovať o svoje oslobodenie, a čím skôr si to Izrael uvedomí, tým lepšie bude pre všetkých. A toto je podľa mňa to jediné, čo môže priniesť bezpečnosť obom stranám. Ale momentálne bohužiaľ ani v izraelskej politickej opozícii nie je nikto, kto by o tomto hovoril. Zdola sa čoraz viac hlasov ozýva, už to nie sú len ľavicoví Izraelčania, ktorí vždy tvrdili, že pokiaľ neukončíme okupáciu, nebude tu bezpečie pre nikoho. Dúfam, že po tomto strašnom otrase, ktorý zažili Izraelčania a ktorý zažívajú Palestínčania, tak nejako všetkým ľuďom dôjde, že takto ísť ďalej nie je možné. Podobne ako po Jomkipurovej vojne v roku 1973, ktorá bola najtraumatizujúcejšou udalosťou pre Izrael do 7. októbra, a ktorá nakoniec viedla k uzavretiu mieru s Egyptom v roku 1979. Vtedy si Izrael uvedomil, že je lepšie mať so svojimi nepriateľmi mier. Mier s Egyptom stále trvá. A teraz je Egypt veľmi dôležitým mediátorom medzi Hamásom a Izraelom.
Přesuňme se do České republiky. Vy jste se podílela na dvou nebo více peticích adresovaných české vládě, jež se týkaly její nekritičnosti k izraelské politice. Jak byste sama ty petice charakterizovala?
Napísali sme ich, myslím, tri. Tú prvú sme poslali 6. februára. Spísala ju skupina ľudí, českých akademikov, ľudskoprávnych aktivistov, umelcov, ktorých veľmi trápi to, čo sa deje v Gaze. Samozrejme ich veľmi trápi aj útok, ktorý prebehol voči Izraelu a veľmi s Izraelčanmi súcitia, ale zároveň po toľkých mesiacoch prebiehajúcej vojny si uvedomili, že tá verejná debata v Čechách je veľmi jednostranná a že česká politika je veľmi jednostranná svojou nekritickou podporou Izraela. Chceli sme otvorenou výzvou vláde vyvolať verejnú debatu o tom, čo sa naozaj deje v Gaze a že neprimeraným násilím sa Izrael dopúšťa porušovania medzinárodného práva. Má právo sa brániť, ale to čo robí v Gaze nie je obrana. Je 35 000 obetí, z toho väčšina civilistov a strašne veľký počet detí, myslím že okolo 13 000 detí, žien a nevinných ľudí, 75 % Gazy je úplne zničených, ľudia hladujú… Toto naozaj nie je cesta, ako riešiť tento konflikt. Takže sme chceli vyvolať debatu, aby sme sa o vojne v Gaze a izraelskej politike bavili otvorene, a zároveň aby Česká republika prestala nekriticky podporovať Izrael. V jednom rozhovore pre české rádio som spomenula, že dobrý priateľ vás nebude klepať po chrbte a nepovie vám „hej, skvelé, skvelé, len tak ďalej“, v momente, keď sa rútite do priepasti a ubližujete sebe alebo iným ľuďom. Naopak, povie vám „nerob blbosti“. Ale vlastne Česká republika hovorí Izraelu: „My vás budeme podporovať za každých okolností.“ A to nie je pomoc, to nie je priateľstvo.
A jaký motiv tedy za touto podporou Česka vidíte? Co jiného než přátelství?
Ja neviem, aké má česká vláda pohnútky. Je to fajn, že Česká republika je tak veľkým priateľom Izraela, ja som Izraelčanka, ale na druhej strane si nemyslím, že to Izraelu skutočne pomáha. Ten český postoj vlastne vôbec neberie v úvahu utrpenie Palestínčanov a nielen ich utrpenie, ale aj to, že aj Palestínčania majú svoje práva, ľudské práva. Práva na slobodu, dôstojný život, na svoj vlastný štát. Čo je veľmi zaujímavé, Československo uznalo palestínsky štát v roku 1988 a Česká republika zdedila toto uznanie a v podstate uznáva štát Palestína, ale nijako sa to neprejavuje. Ale naspäť k téme, to bola tá prvá výzva a tá vyvolala veľké debaty v médiách. Prišli i pozitívne odozvy, pretože mnohí ľudia cítili, že to, čo sa deje v Gaze, sa skutočne preháňa a vlastne mali pocit, že nikde sa o tom nehovorí. Zrazu videli, že je možné o tom hovoriť. Zároveň sme dostali signály, že aj niektorí predstavitelia politických kruhov sú radi, že videli, že sú občania, ktorí majú iné názory.
Samozrejme sme dostali i veľmi veľa kritických ohlasov. Niektoré boli za čiarou a označili ľudí, ktorí podpisovali iniciatívu, za antisemitov. Výzva ale bola kritikou Izraela, nie antisemitizmom. Kritika Izraela, to je ako kritika politiky ktoréhokoľvek iného štátu. Môžeme predsa kritizovať, keď je niečo nesprávne a obzvlášť keď je niečo proti medzinárodnému právu, alebo keď sa porušujú ľudské práva. Včera sme poslali ďalšiu výzvu vláde. Radi by sme, aby sa Česká republika pridala k tlaku na to, aby Izrael prestal s ofenzívou na mesto Rafah v Gaze, kde sa momentálne nachádza asi milión a pol Gazanov. Väčšina z nich sa tam uchýlila po tom, čo ich domovy boli bombardované alebo preto, že ich tam izraelská armáda evakuovala. Tiesnia sa tam v neľudských podmienkach a teraz Izrael už nejakú dobu tvrdí, že musí zaútočiť na Rafah, pretože tam sa ešte skrývajú teroristi a on ich musí zničiť. Ale čo s tými milión a pol ľuďmi, kam pôjdu?
Je veľký tlak aj zo strany USA, aby Izrael útok na Rafah neuskutočnil a aby hlavne pristúpil na dohodu o návrate rukojemníkov a prímerí. Izrael, resp. izraelská vláda síce tvrdí, že týmto vojenským tlakom na Hamás chce vyslobodiť rukojemníkov, ale ako sa ukazuje, jediný spôsob, ako je možné vyslobodiť rukojemníkov, je dohodou. Tak, ako k tomu došlo v novembri. Vtedy bola asi polovica z rukojemníkov prepustená. Odvtedy Izrael oslobodil iba troch, medzitým troch aj omylom priamo zabil, a zdá sa, že už veľká časť rukojemníkov nie je medzi živými. Rukojemníci žijú v strašných podmienkach, sú takisto pod útokmi Izraela rovnako ako sú ostatní ľudia v Gaze a vidíme, že vojenský nátlak nevedie k ich návratu. Väčšina Izraelčanov sú presvedčení o tom, že jedine dohoda s Hamásom o prepustení rukojemníkov a o prímerí dokáže zachrániť ich životy. Pre Izraelčanov je osud rukojemníkov veľmi dôležitý.
Je židovské náboženské prikázanie, pidion švuim, ktoré znamená, že máme urobiť všetko pre záchranu a návratru kojemníkov či zajatcov, a toto tradičné prikázanie táto vláda strašne porušuje. A čo viac, k zajatiu 250 rukojemníkov došlo obrovským zlyhaním izraelskej vlády a armády, a tak musía urobiť všetko preto, aby tých ľudí dostala naspäť, pretože to je jej zodpovednosť. Vojenský nátlak po siedmich mesiacoch sa ukázal ako neefektívny. Rukojemníkov nevrátil, a Izraelčania sú strašne naštvaní na vládu za to, že jej na rukojemníkoch dosť nezáleží.
A najviac sú naštvaní na to, že Benjamin Netanjahu robí všetko pre to, aby tú dohodu odďaľoval, aby ju komplikoval a aby k nej nedošlo. Jemu ide predovšetkým o to, aby táto vojna pokračovala, pretože on vie, že Izraelčania sú na neho tak naštvaní, že v momente, keď skončia boje v Gaze, tak on príde o kreslo. Izraelčania nechcú, aby ďalej pokračovala táto vláda, volajú po predčasných voľbách. To je dôvod, prečo celá izraelská vláda s Netanjahuom v čele vo vojne pokračuje. Nechcú čeliť kritike a naštvaniu Izraelčanov.
Jak můžeme my tady v České republice projevovat solidaritu s rukojmími a s Izraelem, která by nebyla falešná a nebyla medvědím objetím?
Myslím, že Česká republika má tak dobré priateľské vzťahy s Izraelom, že by mohla využiť neoficiálne cesty na to, ako tlačiť na Izrael, aby pristúpil na dohodu o prepustení rukojemníkov a na prímerie. Tiež môže tlačiť na fórach, či už európskych alebo iných medzinárodných fórach, aby Izrael prijal podporoval túto dohodu a ukončil vojnu v Gaze. Česká republika by mala robiť všetko pre to, aby pomohla politickému riešeniu tohto konfliktu.
Kdybyste si měla představit v pozitivním slova smyslu, jak by mohla svatá země vypadat za deset let, jak byste ji popsala?
Izrael a Palestína, to je vlastne nádherné miesto. Nádherné, veľmi unikátne miesto svojou kultúrou, históriou, prírodou a hlavne svojimi ľuďmi. Ako Izraelčania, tak Palestínčania podľa mňa sú hrozne fajn a majú veľa spoločného. Ale bohužiaľ, a musím kritizovať hlavne Izrael, v posledných rokoch narastá pravicový extrémizmus, nacionalistický i náboženský. A jeho zástancovia odmietajú možnosť spolunažívania s Palestínčanmi a robia všetko pre to, aby ju marili. Ale ja vidím jedinú možnosť pre lepšiu budúcnosť pre Izraelčanov a Palestínčanov v tom, že sa skončí okupácia a naučíme sa spolu žiť. Či už to bude v jednom štáte, v ktorom budú mať Palestínčania úplne rovnaké občianske a ľudské práva ako Izraelčania, alebo to bude v dvoch štátoch, v Izraeli a Palestíne, alebo v nejakej konfederácii. Palestínčania majú právo na štát, v ktorom by žili slobodne a rozhodovali o svojom vlastnom osude, tak ako iné národy.
Áno, je tu otázka bezpečnosti a vždy s ňou prichádzajú kritici týchto vízii… Lenže bezpečnosť sa nedá riešiť len vojensky, bezpečnosť sa musí riešiť politicky, tým, že poskytnete ľuďom lepšiu víziu budúcnosti. A keď ľudia, keď Palestínčania budú mať víziu, že sa budú mať lepšie, keď ich život bude normálny, tak omnoho menej z nich bude ochotných byť členmi Hamásu a útočiť proti Izraelu. To, po čom túži väčšina Palestínčanov, je proste normálny a dôstojný život pre nich, pre ich deti, pre ich vnúčatá. Určite po tom túžia všetci Palestínčania, ktorí študovali s mojou dcérou a ich rodiny. A všetci tí, ktorých som za tých 30 rokov stretla na Západnom brehu, v Gaze a v Izraeli. Veľmi si prajem, aby sme sa spolu či vedľa seba naučili žiť. Keď to dokážeme, bude to skvelé miesto pre život.
Rozhovor připravil Mikuláš Vymětal 10. 5. 2024