Rozhovor s Michalem Zajdenem
Během povelikonoční cesty na Slovensku mapovala redakce Protestanta situaci v Evangelické církve augsburského vyznání, bolestné otevírání minulosti i otázky současnosti. V tomto čísle přinášíme rozhovor s bratislavský farářem Michalem Zajdenem, který byl v letech 2000–2006 členem předsednictva Zvazu evanjelických duchovných. Otázky kladli Dan Žárský (D), Monika Žárská (M) a Tomáš Trusina (T).
D: V našich rozhovorech se opakovalo téma změn na nejvyšších místech v církvi (ECAV) a role ZEDu (Združenie evanjelických duchovných) v těchto změnách. Jak ses k nim stavěl?
Bol som desať rokov vo výbore ZEDu. Preto som bol priamo zainteresovaný do všetkých zápasov, ktoré mal výbor ZEDu s vedením cirkvi a bol som vo výbore až do času keď už boli zmeny nezvratné.
D: Které změny myslíš, že byly nezvratné?
Teda že staré vedenie cirkvi už určite skončí a že ani tí, ktorých sa snažili presadiť, sa nedostanú na biskupské posty. Posledný rok (2005–2006), odkedy sa zverejnili zväzky ŠTB, na inú činnost už nebolo veľa sily ani chuti, to už bolo len naťahovanie kto z koho.
Ten výsledok je pre nás navonok dobrý, ale vnútorne je napokon každá „výhra“ vždy rozpačitá. Lebo bojuješ proti Filovi, ktorý evidentne aktívne pôsobil v ŠtB, ale ktorého poznáš z Košíc, a zabudnúť na osobné vzťahy ľudsky nie je jednoduché. Nemôžeš všetko len tak vygumovať, aj keď Filov spis hovorí, že on sa spolupráci vôbec nebránil. Materiálu je naozaj veľa, a kupodivu, dá sa spraviť takmer o každom eštebákovi celkom slušný obraz.
T: Ty svazky nebyly skartované?
Tie primárne zväzky eštébáci väčšinou skartovali, ale systém práce ŠtB bol taký, že keď niekto na niekoho donášal, oni tie udania v písomnej forme dali nielen do zväzku toho, ktorý donášal, ale aj do zväzku toho, na ktorého bolo donášané, a aj do zväzkov všetkých, ktorí boli v tom ktorom udaní spomenutí. Langoš tvrdil, že preto sa asi 90 percent zväzkov dá rekonštruovať. A v Čechách to asi muselo byť rovnaké. U vás je ale k zväzkov ťažši prístup, nie?
T: U nás se o tom debatuje. Kdo k těmhle informacím má přístup?
Podla nášho zákona môže ktokoľvek požiadať o nahľadnutie, keď má nejaký badateľský úmysel, takže musí mať nejaké potvrdenie, že chce niečo zverejniť či napísať. Musí fyzicky ísť na ústav, môže si spraviť výpisky, prípadne si zaplatiť kópiu. Naš zákon je v tomto veľmi dobrý. Jeho nedostatkom je, že sa zatiaľ nedá nahliadnúť do spisov dôstojnikov ŠtB, tedy tých, ktorí to organizovali.
T: Jestli jsem dobře pochopil, ten zápas je na rovině ZED a rovině církve, ale lidi ve sborech to moc nezajímá. Všiml jsem si také, že pro lidi pietistického ražení zůstal Filo věrohodný; jako by rovina společensko-politická pro ně nehrála takovou roli. A pak mě zajímá ta argumentace: my jsme se obětovali, abychom tím ochránili církev. Obětovali jsme se mravně, kolaborovali jsme, abychom vytvořili církvi prostor na přežití. Vedli jste debatu o tom, co to vlastně znamená?
Poctivá diskusia na túto tému zatiaľ v cirkvi neprebehla. Je to zložité v tom, že ide naozaj o individuálnu skúsenosť, každý v sebe túto dobu spracováva a spracoval. S pietistami je to presne tak, ako vravíš. U nás boli často práve oni obeťami komunistického režimu, napr. evanj. farár Michal Hreško, ktorý bol zavretý, a aj on ospravedlňuje Fila. Je to skutočná diléma, na jednej strane odpustenie, ale na druhej, absencia mravného imperatívu. Ťažko spraviť objektívny výstup, je to vecou osobného postoja, nielen náboženského, ale aj občianského. Keď sa hlásim, že som proti komunismu a že komunismus bol naozaj zlo, ktoré treba potierať všade tam, kde vidim jeho prejavy, tak samozrejme mám radikálnejší postoj ako ľudia s pietistickým zamierením.
Z asi 600 farárov, ktorí v našej cirkvi postupne pôsobili v dobe komunizmu, cca 120 je evidovaných v kategóriach aktívnych spolupracovníkov ŠtB. Pre niekoho obete, ktoré zachraňovali cirkev, pre druhých udavači, bonzáci a karieristi. Môžeš si vybrať.
T: Jenom v kategorii agent?
Agent, držiteľ bytu, rezident. Možeš si to aj na internete naťukať, nie je to problém, je tam všetkých 35 tisíc mien. Tých 120 ľudí je vlastne pätina farárov. Náš farárský stav tým bol silne poznačený. Neviem, ako to bolo u vás.
D: Deset procent, ale to je asi všechno dohromady, agenti i rezidenti…
Agent, potom rezident, ale všetci začínali ako agenti.
D: Kandidáty tam nepočítáš?
Kandidátov tajné spolupráce bolo tiež dosť, ale tých do toho nepočítam. My do tých počtov zahŕňame iba tie kategórie, ktoré ústavný súd označil ako vedomých spolupracovníkov. A kandidát tajné spolupráce o tom, že je evidovaný, nemusel vedieť.
T: Je ale zajímavé, že někteří kandidáti, jejichž svazky se zachovaly, byli jen vytipovanými osobami, nemuseli o zájmu StB vůbec vědět, nebyla jim třeba ani nabídnuta spolupráce. Ale jiní v této kategorii byli velmi aktivní.
Áno, aj ja som videl spisy niektorých kandidátov tajnej spolupráce a presne toto môžem potvrdiť. A preto je to citlivé, lebo sa to týka aj našej generácie. Z našej generácie sa agentom stal iba jeden, ale boli ďalší traja, priamo naši spolužiaci, ktorí boli kandidátmi tajnej spolupráce, a keď som videl ich spisy, tak u dvoch by som povedal, že viacej bonzovali ako ten agent!
D: Já myslím, že pietisté projevovali odpor právě tím, že v určitých oblastech práce vědomě nerespektovali režim.
U nás pietismus mal tiež takúto podobu. Títo ľudia cítili vnútorné Božie volanie k tomu, aby pracovali s mládežou či v sociálnej práci, a to samozrejme komunisti dráždilo. Pietisti napriek tomu pracovali, ale nechceli bojovať proti režimu, cítili povolanie stretávať sa, mať biblické hodiny, modlitebné stretnutia, nakoniec sme to v Košiciach zažívali, aj s Danom Žárskym. Napríklad v Bratislave boli a dodnes sú lídri pietistického hnutia, v ECAV, ktorí mali a majú vplyv na celom Slovensku: Jožko Kováč, Milan Jakš, Ján Valenta. Zaujímavé je pripomenúť, že Filo sa priamo zaviazal, donášať na štyroch ľudí z nášho zboru a dvaja z nich boli a sú medzi lídrami pietistického hnutia. A títo ľudia mu to vôbec nevyčítajú! Oni hovoria: Veď my mu odpúšťame! To je krásny obraz pietistickej zbožnosti, ale ako som už povedal, bez mravného imperatívu.
Alebo ešte jeden príklad: V roce 1986 alebo 1987, keď som študoval, doniesol Michal Svrček na internát petíciu, kde sa podpisovali ľudia za prepustenie zavretého českobratského farára, z pietistov to nepodpísal nikto. Nie preto, že by s tým nesúhlasili, ale povedali, my robíme našu prácu, a toto by nás mohlo zastaviť. Zvyčajne sa nechceli ukazovať, keď vedeli, že môžu riskovať problémy.
T: Jak je to s publikováním dokladů o minulosti? Já jsem jako vydavatel začínal tím, že jsem vydával texty teologů, kteří nemohli publikovat.
My sme chceli nejaké publikácie vydať, samizdaty, v ktorých starí farári opísali svoje skúsenosti o živote v komunizme. Ale napokon naozaj na to nebol čas. Verím, že postupne tieto veci povychádzajú.
T: Je o to u vás zájem? U nás mladší generace tvrdí, že už je to pasé. Ale jde přece o kontinuitu paměti. Některé lidi komunistický režim vymazával z paměti, a to i z paměti církve. A církev na to přistoupila, už tím, že si sama dělala cenzuru, a oni nemohli publikovat. A tak je důležité, aby se vědělo, že ten člověk takhle pracoval a psal…
Ako som chodil na to ÚPN, tak som mal niekoľkokrát v rukách obrovský zväzok o našej cirkvi. V roku 1962 bol súdny proces s ôsmimi farármi, ktorých neskôr zavreli. Týmto farárom skonfiškovali všetky písomnosti. Je oveľa zajímavejšie, čítať ich písomnosti ako protokoly z ich výsluchov. Napríklad biskup Fedor Ruppeldt, žilinský farár, mal pripravených niekoľko štúdií z eklesiologie. Aj listy, ktoré písali, svedčily o tom, že to boli vzdelanci a výkvet cirkvi. Pre mňa je to stále emocionálna záležitost, lebo títo ľudia sa väčšinou dostali do väzenia, aj vďaka udaniam vlastných kolegov, z ktorých niektorí ešte žijú, je to živé a živé je to práve preto, že sú stále ľudia ktorí konanie udávačov ospravedlňujú. Bolo ťažké si tie udania čítať. Evidentne sú to fakty, ktoré sú nezvratné. Osobné listy, ktoré písali rukou, silné svedectvo o tom, ako sa donášalo. Takže dejiny cirkvi sú zatiaľ tam.
T: Mohl bys nám udělat přehled o tom, jaké byly vlny perzekucí?
Z toho, čo som mal možnost prečítať a zhodnotiť, by to malo vyzerať asi takto:
Prvá vlna prenasledovania prišla po nástupe komunizmu a trvala asi do r. 1952. Farárske združenie (tkz. SPEVAK) vydalo v r. 1949 Piešťanský manifest. Bolo to vyhlásenie farárov našej cirkvi, ktorí odmietli zákon o hospodárskom zabezpečeniu cirkvi z roku 1949, a to vyvolalo prvú vlnu perzekúcií, vtedy museli odstúpiť naši biskupi, ktorí sa k tomu prihlásili, a generálny dozorca ing. dr. Peter Zaťko, ktorý bol známym národohospodárom. Nastúpilo vedenie, ktoré o sebe hovorilo, že reprezentuje tkz. „pokrokových farárov“, zo známych mien tam boli prví dvaja gen. biskupi, Ján Chabada a Ján Michalko.
T: Už ten Michalko, Ján?
Áno. Aj keď vtedy ešte nebol úplne na vrchole, jeho čas nastal až v dobe normalizácie. Oni zglajchšaltovali cirkev.
Druhá vlna začala začiatkom 60. rokov. Eštébáci mali fixnú ideu, že cirkev predsa len musí mať nejaké prepojenie na Západ, a tak začali hľadať v cirkvi ľudí, o ktorých boli presvedčení, že ich riadi CIA, či iné imperialistické centrály. Svetový luteránský zväz mali za organizáciu, ktorú asi riadi tiež CIA, alebo iná protikomunistická centrála. V tých procesoch v r. 1962 zlikvidovali poslednú intelektuálnu vrstvu, ktorá v cirkvi medzi farármi bola. Boli medzi nimi také osobnosti jako už spomínaný Fedor Ruppeldt, Jozef Juráš, Juraj Struhárik, V. P. Čobrda, Ladislav Jurkovič, Darina Bancíková. Komunisti ich nezavreli na veľa, sedeli rok či dva, ale už sa nemohli vrátiť do služby, museli ísť do výroby. A k ich odsúdeniu výrazne pomohli farárski kolegovia, je to otrasné čítanie, ťažko sa táto téma otvára a vôbec ťažko sa o tom hovorí…
M: Znám knihu od Jozefa Juráše „Z temného údolia“, a ten byl zavřený dlouho.
Jozef Juráš bol farár, ktorý si najviac odsedel, myslím, že dokopy desať rokov, ten si to odskákal najviac za všetkých. Pavel Uhorskai bol postihnutý začiatkom 50. let. Darina Bancíková bola prvou ordinovanou v našej cirkvi, byla kaplánkou biskupa Čobrdu, a preto bola potom v tých procesoch začiatkom 60. let súdená.
V r. 1968 počas Pražskej jari sa zdvihla obrodenecká vlna, ktorá chcela odstaviť ľudí, ktorí začiatkom 50. rokov prišli s pomocou komunistov k moci. O tom píšu dvaja farári: Juraj Hronec a Július Cibulka. Napísali krásné svedectvá, dúfam, že to raz výjde. Bolo to cca asi 30 farárov, ktorí sa stretávali u jedného svojho kolegu na jeho chate v Nízkých Tatrách, na Čertovici.
Po okupácii tu nastalo opäť zglajchšaltovanie. Ján Michalko sa stal generálnym biskupom a všetky sľuby, ktoré boli, nádeje, že do vedenia cirkvi sa dostanú slušní ľudia, to všetko bolo umlčané. To bola tretia vlna zastrašovania. Farárov už nezatvárali, ale z tých, ktorí boli v 60. rokoch súdený, do služby išli iba niektorí, ostatní mohli o duchovnej službe iba snívať. Do roku 1989 formálne bolo akoby ticho, boli len jednotlivci, ktorí prišli o súhlasy. A tak jedinou alternatívou voči oficiálnemu vedeniu bolo vtedy naozaj iba pietisticko-prebudenecké hnutie, bolo slobodnou alternativou, ktorú sme v cirkvi mali. Intelektuálny život medzi farármi takmer neexistoval, aspoň nie som si toho vedomý, možno starý Hroboň na osobnej rovine udržoval kontakty a osobné vzťahy so zaujímavými ľudmi, ktorí boli v opozícii voči režimu. Jediný slovenský evanj. farár, ktorí podpísal Chartu, bol Štefan Jakoby.
T: Chartě ovšem šlo o to, aby státní moc respektovala základní práva a svobody nejen pro církev, ale pro všechny. Jak jste Jakobyho jako signatáře v církvi vnímali?
Pravdu povediac vedeli sme, že je rebel, ale o tom, že je chartista, sme nevedeli.
T: A co teď dál? Jak tu ránu udávání a toho všeho léčit?
Pripadá mi to ako putovanie Izraelcov po púšti. Stará generácia musí zomrieť, aby začal nový život. Momentálne nevidím vôľu k tomu, aby nastalo zmierenie. Ako výbor ZED sme mali jedno stretnutie s vedením cirkvi v Janoškovom dome v Liptovskom Hrádku, to bolo v čase keď už zväzky vyplávali na povrch. Ich bolo asi desať, aj nás bolo desať… My sme biskupom-agentom ŠtB Filovi aj Osuskému, hovorili, bratia biskupi, naozaj pre dobré meno cirkvi vzdajte sa pozície biskupov, a ideme ďalej, a oni na to: nie, nemáme sa prečo vzdať! Nám to pripadalo ako úplne minimálny program, aby aspoň na funkciach biskupov neboli eštébáci, im sa to však zdalo strašne veľa. Pre mňa to bolo osudové stretnutie, ale aj dnes sú témy z minulosti, ktoré chceme všetci vymazať, bez ohľadu na to, či bol niekto eštébák alebo nie.
T: Která témata myslíš?
Povedzme otázka národnosti. Bratislavský evanjelický zbor do roku 1946 bol na 90 % nemeckým zborom, bolo tu asi 30 tisíc nemeckých evanjelikov, a títo ľudia zrazu zmizli, vysídlili ich. Kážem vo Veľkom kostole, ktorí postavili nemecky hovoriaci evanjelici. Necítim traumu, ale napriek tomu často si uvedomujem, že toto nie je náš kostol. Chodia k nám na náštevu bývali bratislavskí Nemci, starí Prešpuráci, a sú radi, že tu vôbec kostol je, že sa oňho cirkev stará, ale každý jeden napriek tomu, že nám nič nevyčíta, je sám nemou výčitkou krívd, ktoré sa udiali mnohým nevinným ľudom. Tieto budovy, a to nielen kostoly, ťa nepustia, bije to do očí!
Evanjelické lyceum – máš tu tabuľu, na ktorej sú mená osemdesiatich slovenských dejateľov. Skutočne je pravdou, že tu štúrovci študovali, vznikla tu spisovná slovenčina. Ale na tom lyceu študovalo tisíce ľudí, a boli to väčšinou Nemci alebo Maďari, teda to nebolo slovenské lyceum, slovenčina sa tu učila jedine ako jazyk pre tých, ktorí si povedali, že budú kázať slovensky, v slovenských zboroch, ktoré v Uhorsku boli, ale bolo to nemecké a potom maďarské lýceum. Sú témy, ktoré sú našou spoločnou traumou, a nedá sa povedať: o tomto sa baviť nebudeme. Lebo malo by sa hovoriť, a to o všetkom.
Dekujeme za rozhovor
Přehlednou informaci k některým dalším tématům přineseme v příštím čísle. red.